„Víťazstvo nad komunizmom bolo morálnym víťazstvom. Milióny ľudí nešli do ulíc pre nedostatok životných potrieb, ale šli protestovať proti komunistickým snahám pretvárať históriu a meniť ľudskú prirodzenosť. Ako ale začal vznikať nový štát, bola celá pozornosť nasmerovaná na vytvorenie kapitalizmu a zvlásť na vytvorenie skupiny bohatých súkromných vlastníkov, ktorých vlastníctvo výrobných prostriedkov by podľa predpokladu automaticky viedlo k ekonomike voľného trhu a právnej demokracii. ... Mladí reformátori sa s budovaním kapitalizmu ponáhľali a hnali sa dopredu spôsobom, ktorý nehľadel na nič iné, len na transformáciu ekonomických štruktúr. Podobná situácia sa nepraktizovala v žiadnej inej civilizovanej zemi.“

Nový systém bol charakterizovaný rozsiahlou korupciou, inštitucionalizáciou násilia, keď boli gangstri vnímaní ako normálni ekonomickí konkurenti a plienením štátneho majetku, ktoré pripravilo Rusko o miliardy dolárov potrebných na jeho rozvoj. Právny systém neexistoval.

„V skutočnosti však trhová ekonomika vopred počíta s podporou práva, pretože len to môže poistiť základy existencie ekonomiky voľného trhu. Bez zákonov nie sú ceny diktované trhom, ale monopolmi a použitím sily.“

A teraz sa vyberieme spolu so Satterom do Nefťejuganska – mesta ropárov, ktoré v polovici 60. rokov vybudovali Rusi v nehostinnom kraji a ktoré v 90. rokoch padlo do rúk gangstra Chodorkovského. Toho istého Chodorkovského, ktorý vlastnil slovenský Transpetrol a v imidžovom magazíne, vydávanom aj v slovenčine sa prezentoval ako ušľachtilý mecenáš, humanista. Fotografia Chodorkovskij odovzdáva deťom počítače. Fotografia Chodorskovskijh prispieva na nemocnicu. Fotografia Chodorkovskij podporuje kultúru. Jediné oko nezostalo suché. Toho istého Chodorkovského, ktorý nechal v Rusku vybudovať okázalé sídlo Jukosu vyrážajúce dych aj znalcom centrál veľkých ropných západných korporácií.

Je jún 1998 a v Nefťejugansku bol práve zavraždený starosta Petuchov, tvrdý kritik zločinca Chodorkovského. Ak ste sa teraz spýtali, či bol na Západe v súvislosti s touto vraždou kravál ako pre Politkovskú a pod., ani sa nepýtajte. Každopádne o 5 rokov neskôr, začiatkom augusta 2003, vyšiel v e-Trende krátky článok Mŕtvol okolo Jukosu pribúda.

Nasledujúci text je kapitola z knihy Davida Sattera Tma na úsvite – časť venovaná Nafťejugansku. Napriek už spomínanému Satterovmu vzťahu k Rusku, ktorý nezaprie západnú aroganciu, môže aj ten, komu sa v živote nestalo, že nedostal načas výplatu, pochopiť rozsah katatstrofy, akú Chodorokovskij v regióne spôsobil.

Nefťejugansk, 26. júna 1998, 8.45 h

Ako doprava na ulici Naftárov hustla a zahmlené ranné slnko sľubovalo v sibírskych močiaroch ďalší sparný deň, predák nezávislých odborov Anatolij Širjajev vstúpil do čakárne, odkiaľ sa mal dostaviť na schôdzu so starostom Nefťejuganska Vladimírom Petuchovom. Náhle do miestnosti vtrhol policajt a vyrušil skupinu odborárov prinášajúcich petíciu, ktorí sa skláňali nad dokumentami a ešte ich znovu kontrolovali. „V podchode niekoho zabili,“ zvolal.
V tom okamžiku vtrhli do miestnosti ďalši dvaja policajti.
- Čo sa stalo?, zaujímal sa Širjajev.
- Dvaja ozbrojenci práve zastrelili starostu.
Širjajev bežal von a pripojil sa k davu, ktorý sa zbieral na námestí. Vedľa radnice sa nachádzalo ústredie Juganského Nefťegazu, okresnej ropnej spoločnosti, ktorú teraz vlastnila energetická korporácia Jukos. Len pred štyrmi dňami Petuchov skončil hladovku na protest s politikou Jukosu.

Dav sa čoskoro rozrástol na 5000 ľudí. Nakoniec dopoludnia prišiel aj prvý námestník starostu Viktor Tkačev a oznámil, že Petuchov je mŕtvy. Ľudia na námestí mali pre starostovu smrť jediné vysvetlenie. Bol zavraždený na podnet Jukosu.

Jukos bol vertikálne integrovaná spoločnosť vytvorená v roku 1993 ruskou vládou. Skladala sa z dvoch ťažobných spoločností: Jugansk Nefťegaz a Samara Nefťegaz, troch rafinérií a dvanástich spoločností obchodujúcich s ropnými produktami.

Začiatkom roka 1995 si v aukcii, ktorá sa uskutočnila ako súčasť programu „pôžičky za akcie“, kúpil kontrolný podiel Jukosu Michal Chodorkovskij, 36-ročný predseda banky Menatep s osobným majetkom odhadovaným na 2,4 miliardy dolárov, jeden z najbohatších ľudí sveta. Banka Mentep túto aukciu organizovala a zastupovali ho na nej dvaja zástupcovia. Ponuka tretej firmy, vystupujúcej ako konzorcium banky Alfa, Inkombanky a Rossijského kreditu bola zamietnutá pre „nesprávne vyplnené a dodané bankové dokumenty.“
Bez konkurenčného prihadzovania Chodorkovskij kúpil kontrolný balík akcií Jukosu, druhej najväčšej ropnej spoločnosti v Rusku s 2 percentami známych ropných rezerv na svete, za 159 miliónov dolárov, čo bolo len 9 miliónov nad vyvolávaciu cenu.

V roku 1995 bol Vladimír Petuchov vedúcim Debitu, čo bola firma, ktorá vznikla z útvaru vŕtania a údržby v Juganskom Nefťegaze. Firma sa stala veriteľom Jukosu, ktorý mal u Debitu obrovský dlh za dokončenie prác. Debit podal na Jukos žalobu, na ktorú Jukos odpovedal obvinením Petuchova z finančných machinácií, vrátane poprenia polovice ziskov Debitu. Petuchov začal mať problém s daňovým úradom. Aby sa týmto problémom vyhol a prinútil Jukos zaplatiť, Petuchov sa rozhodol kandidovať na starostu Nefťejuganska.

Petuchov viedol proti Jukosu otvorenú kampaň. Odstupujúci starosta umožnil Jukosu platiť dane nelikvidnými dlžobnými úpismi, z ktorých boli mnohé vydané na podozrivé firmy. Petuchov napadol Jukos, že tým vykorisťuje celý región. Okrem toho naftári cítili voči Chodorkovskému nepriateľstvo a otvorene pochybovali, že by tak mladý človek mohol čestne získať tak obrovský majetok.
Počas volebnej kampane poslala Petuchovovi skupina jeho zamestnancov list, v ktorom ho obvinili z finančných machinácií. Ale všetci verili, že za tým stojí Jukos a vďaka ostro negatívnemu postoju celého mesta voči korporácii to len zvýšilo Petuchovu popularitu. Stalo sa to, čo Petuchov ani Jukos nečakali – Petuchov bol zvolený za starostu Nefťejuganska.

Výsledky volieb mali za následok konfrontáciu medzi Jukosom a robotníkmi z Nefťejuganska. Nový starosta požadoval, aby Jukos zaplatil svoje dane v peniazoch namiesto dlžobných úpisov či majetku. Jukos však aj tak zaplatil len dlžobnými úpismi, prevedením letiska na mesto so všetkými vysokými nákladmi na údržbu, poľnohospodárskym zariadením a továrňou na asfalt.

V roku 1998 klesla cena ropy z 20 dolárov za bbl na 9 a Jukos, ktorý musel platiť dlhy a zahraničné splátky, zaplatil miestne dane len v prvej polovici roka 1998 a to len vo výške 63 percent v porovnaní s rovnakým obdobím roka 1997. Výsledkom bolo, že mesto nemalo peniaze na platy polície, učiteľov a lekárov.
Zároveň sa začali oneskorovať platy naftárov, ktorí teraz museli čakať na výplaty až dva mesiace.
Nefťejugansk mal vždy plnú zamestnanosť a dobre zásobované obchody. Teraz sa po prvý raz objavila v uliciach chudoba. Títo chudobní ľudia boli úplne zjavne rukojemníkmi v meste, kde bol jediným zdrojom pracovných príležitostí ropný priemysel.

V apríli 1998 Jukos oznámil, že má na programe reštrukturalizáciu a mzdy sa budú znižovať o 60 až 70 percent. Z 38 000 ľudí, ktorí pracovali v juganskom Nefťegaze, ich 26 000 pracovalo v servisných organizáciách, ktoré vykonávali pomocné práce pre ropné vrty. Tieto organizácie boli vyhlásené za samostatné a museli sa s juganským Nefťegazom dohodnúť, čo Jukosu prinášalo veľkú výhodu, lebo jeho monopolná pozícia v oblasti mu umožňovala diktovať cenu práce.
Naftári, ktorí vždy bezstarostne míňali peniaze, boli teraz chudobní a táto náhla zmena v ich životnej úrovni viedla k výbuchu nenávisti.

Petuchovova asistentka Julia Koršakevičová, ktorá prišla do Nefťejuganska v roku 1967, vysvetľovala, z akých to bolo dôvodov. „Mesto je ako ostrov obklopený stovkami kilometrov močiarov,“ povedala. „V zime sú tu teploty neustále pod nulou a je tu neustály súmrak, v lete sa tu obtiažne dýcha pre plyny, ktoré sa z močiarov uvoľňujú. Ale inak sa k rope dostať nedalo. Postavili sme tu prvý ropný vrt, prvé obytné domy, všetko za veľmi obtiažnych podmienok. A teraz, keď je už konečne všetko hotové, Chodorkovskij to kúpil za pár vindier. Potom vyhodil ľudí na ulicu, napriek tomu, že majú právo žiť dobre. Prišli v tejto smradľavej diere o zdravie.“

Petuchov začal burcovať obyvateľstvo proti Jukosu. Na jeho návrh založil Širjajev, robotník z fabriky Jugansk-Frakmaster, nezávislé odbory a 27. mája, keď sa konala schôdza  akcionárov juganského Nefťegazu, usporiadali tieto odbory masívnu demonštráciu pred jej ústredím.

V dave sa šírila zúfalá nálda. Tisícky ľudí nedostali výplatu, ani preplatenú dovolenku a rodičia neboli schopní poslať deti ako obvykle na leto preč z mesta. Objavovali sa tu spodné prúdy strachu. Niektorí naftári sa demonštrácie nezúčastnili, pretože sa báli, že budú odfotografovaní a vyhodení z práce. Robotníci, ktorí sa demonštrácie zúčastnili, niesli plagáty s nápismi Jukos nám pije krv, Jukos, tiahni preč zo svätej Rusi, Hladný učiteľ je hanbou celej krajiny.
Vo svojom prejave k týmto ľuďom Petuchov vyhlásil Jukos za zločineckú organizáciu, ktorá sa nabalila na predaji ropy, ktorú produkujú ľudia z Nefťejuganska.

Dňa 2. júna 1998 sa uskutočnila ďalšia demonštrácia, ktorej sa zúčastnilo 25 000 ľudí, čo bola štvrtina mesta. Zaplnili hlavné námestie a žiadali okamžité zaplatenie zadržaných miezd. Hlavným hovorcom bol päť Petuchov. „Nikto nám nebude diktovať. Ani Jukos, ani Moskva.“

Keď Petuchov skončil prejav, ľudia obklopili budovu juganského Nefťegazu a uväznili vo vnútri vysokého predstaviteľa Jukosu Sergeja Muravľenka. A obkľúčenie neuvoľnili, kým Jukos nesúhlasil, že aspoň čiastočne zaplatí svoj dlh voči mestu. Z pohľadu davu Petuchov vytĺkol dohodu z monštra Jukosu.

Čoskoro prišiel do Nefťejuganska Vladimír Dubov, zástupca predsedu spoločnosti Rosprom-Jukos a stretol sa s miestnami daňovými úradníkmi. Tí potom oznámili, že dlh Jukosu voči mestu je okolo 80 miliónov rubľov, ale dlh mesta voči Jukosu činí 228 miliónov rubľov. Petuchov začal držať protestnú hladovku, ktorá sa skončila o 8 dní neskôr, keď bola vytvorená komisia, ktorá mala overiť výsledky auditu. V očiach naftárov Petuchov vyhral nad Jukosom druhý raz.
Keď však Petuchov o tri dni prichádzal do úradu, bol zastrelený.

Hneď ako sa správa o jeho zabití rozšírila po meste, dav ľudí na námestí narástol na 30 tisíc osôb. Pred vchodom sa objavili nápisy Jukos-Menatep sú vrahovia!, Táto krv je na vaších rukách! Ľudia z davu prehlasovali: vieme, kto zabil nášho starostu. Bolo to určite na príkaz Chodorkovského.

Zhromaždený dav žiadal, aby rezignovali poslanci miestneho zastupiteľstva, ktorí boli v opozícii voči Petuchovi. Medzi ľuďmi kolovala petícia požadujúca, aby sa prestalo s plienením Ruska. Volalo sa po rezignácii Jeľcina a Štátnej dumy a po tom, aby Jukos ďalej nesmel ťažiť zdroje Sibíri.

Za súmraku sa na námestí rozsvietili tisícky sviečok a z tlampačov znela smútočná hudba. Demonštranti prerušili dopravu na moste cez rieku Ob a niekto zapálil vstupné dvere do domu, kde sídlili traja miestni poslanci, ktorí mali spory s Petuchovom a boli podozriví, že sú komplicmi Jukosu. Hneď potom utieklo z mesta deväť z dvanástich poslancov miestnej dumy.

Polícia nezdieľala presvedčenie davu, že za vraždu Petuchova je zodpovedný Jukos. Prikláňali sa skôr k možnosti, že Petuchov bol zavraždený za to, že zavrel mestský trh, ktorý mali pod palcom čečenskí gangstri. Ale nenávisť voči Jukosu bola v Nefťejugansku tak silná, že alternatívne vysvetlenie Petuchovovej vraždy nebral nikto do úvahy.
Dňa 30. júna 1998 mal Petuchov pohreb, ktorého sa zúčastnilo 70 000 ľudí. V predsieni miestneho domu kultúry, kde bolo jeho telo vystavené, mnohí ľudia otvorene plakali. Od domu kultúry viedla cesta pohrebného sprievodu k radnici a kostolu a odtiaľ na cintorín. Celá cesta bola pokrytá kvetmi.

Smútok zjednotil celé mesto. Hneď potom však Jukos spustil sľubovanú reštrukturalizáciu. Naftári neprestali obviňovať Jukos z vraždy Petuchova, ale strach z nezamestnanosti ovládol ropné polia a vôľa robotníkov do súboja s ropným gigantom zmizla.