Kto aspoň trocha sleduje svoje okolie určite zistil, že  mnohokrát rodičia nerozumejú svojim deťom a detí svojim rodičom tak, ako by si to priali.  Určite nie je ľahké dosiahnuť toho aby  v tomto vzťahu panoval akýsi korektný vzťah. Mňa zaujalo ako  tento výchovný rébus  riešili asi pred 90 rokmi. Ak to chcete zistiť aj vy,  prosím prečítajte si nasledujúci text vybratý z českej knihy „Praktická hospodyňka.“

Vzťahy medzi rodičmi a deťmi

Matka je srdcom rodiny a otec jej hlavou. Od prvej chvíle  svojho života je dieťa najbližšie k matke. Od nej dostáva základy života, a to nielen telesné, ale aj duševné. S matkou dieťa prežíva všetky  domáce udalosti a detské hry, ktoré sa takto stavajú prvou školou v cibrení jeho umu, citu a vôle a tak začína vznikať aj základ samotnej osobnosti dieťaťa.

Vplyv otca na výchovu dieťaťa je oproti matke zo začiatku slabší. Postupne  zosilnieva  a prehlbuje  sa,  a to úmerne s tým ako sa rozvíja rozum dieťaťa, jeho vôľa a snaha po samostatnosti a vlastnom uplatnení.  Otec predovšetkým živí rodinu prácou vlastných rúk a hlavy. Dieťa  toto jeho snaženie nielen  pozoruje, ale  postupne  s pribúdajúcimi vlastnými životnými skúsenosťami si ho začína samé osvojovať. Týmto sa pôsobenie otca v rodine nekončí. Otec je radcom rodiny, radí deťom podľa vlastných skúseností a to  pri  všetkých ich   ťažkostiach a trampotách. Postupne vedie deti k tomu,  aby sa raz samé dostali na  najlepšiu cestu života.

Ak je srdečnosť, dôveryhodnosť, neha a láskavosť plodom matkinej starostlivosti, potom je presnosť, pravidelnosť, dôslednosť, sebadôvera a zodpovednosť výsledkom otcovho vplyvu. Toto si ale od obidvoch rodičov vyžaduje,  aby ich autorita pred deťmi vychádzala z jednoty a aby ani jeden rodič toho druhého pred deťmi nezhadzoval. Ak sa medzi rodičmi vyskytnú odlišné názory,  je priamo nevyhnutné aby si ich vydiskutovali bokom od detí. V opačnom prípade by si rodičia sami znehodnocovali  vlastnú rodičovskú výchovu. 

Hlavnou podmienkou dobrého vzťahu medzi rodičmi a deťmi  je dôvera rodičov k deťom a detí k rodičom. Rodičia, ktorí dôverujú svojim deťom, otvárajú takto  pred deťmi celú svoju  dušu, myseľ aj srdce a deti im toto ich konanie radi a poslušne  opätujú. Na žiadnu otázku dieťaťa by rodičia nemali dať takú  odpoveď,   o  poctivosti a správnosti ktorej, by deti pochybovali. Nemalo by sa to stávať najmä pri odpovediach na najťažšie otázky, medzi ktoré patria pohlavné a náboženské otázky. Tie totiž najviac rozvirujú dušu dospievajúceho človeka. Správne odpovede na tieto otázky veľmi často, zásadným spôsobom  ovplyvnia jeho ďalší  život.  Dôvera k deťom však neznamená, aby rodičia  deťom všetko dovoľovali a ponechávali ich vývoj  úplne bez kontroly. Dieťa má nad sebou cítiť silnú ruku rodičovskej  výchovy. Zároveň má veriť, že táto výchova je spravodlivá, a že  sleduje jeho dobro.

Nevychovávajú iba rodičia detí, ale aj naopak,  aj deti rodičov. Rodičia by  pri výchove svojich detí mali dávať pozor aj sami na seba, aby sa ich slová nerozchádzali s ich činmi. Potom sa rodičia dožijú toho, že ich deti v nich nájdu najlepších priateľov, ktorých si potom nemusia hľadať inde.

Tak toto, asi  pred 90 rokmi, radil mladým rodičom Kamil Harmach. Je len na vás,  aby ste  posúdili, či sú tieto  rady aktuálne  aj pre dnešnú dobu. Mne sa páčia.

Prajem príjemný deň. doko