S právnikmi som našťastie nemala veľa zážitkov- žiadneho som nepotrebovala a žiadny ma ani nevyhľadal. S lekármi je to ale iné. Pokiaľ sa človek nevydá napospas osudu alebo liečivej sile prírody, je skôr či neskôr nútený navštíviť lekársku ambulanciu. A hoci to nerada konštatujem, často sa od momentu, kedy vstúpim do ambulancie, začína sled udalostí pripomínajúcich vtip, ktorý som nedávno počula:

Príde babka k lekárovi a hovorí:

 - Pán doktor, ja tak veľmi kašlem.

Lekár otvorí okno, ukáže prstom na blízky cintorín a povie:

- Viete čo by dali oni zato, keby mohli kašlať?

    Včera v lekárni som si uvedomila, že existuje istá paralela medzi týmto vtipom a mojou poslednou návštevou u lekára. Predpísal mi totiž liek, ktorý je bežne dostupný aj bez lekárskeho predpisu. Na tom by v konečnom dôsledku nebolo ešte nič zvláštne. V lekárni som si ale uvedomila, že za liek a dvadsaťkorunový recept zaplatím rovnakú sumu, ako keby som si ho kúpila vo vedľajšej priehradke s ceduľou ,,Výdaj bez lekárskeho predpisu“. Na čo bol dobrý celý ten cirkus s vypisovaním predpisu je asi jasné každému. Lekárske záujmy sú predsa na prvom mieste. Koľká v poradí som ale skončila ja?