vies.. poznas ten pocit, ked ta to zmaha a dusi ani nevies, ci pri hrudi zadusa, ci hrdlo zviera, ked mas v sebe zurivost a kopce viet, ktore chces vyslovit, len niet komu, je to ako obrovska giganticka vlna vsetkeho, co si prezil zrazu v jeden okamih, je to tolko energie, ze ti trasie rukami a najradsej by clovek plakal, reval, hromzdil, bliakal na cely svet, aky je sam a opusteny. je to asi taky pocit, aky ma macka, ked jej vezmu prave narodene macence, aby ich utopili,  a tak sa usetrilo na ich zradle, ako ked ta prvy raz vezmu do skolky a ty sa cez okno divas a len citis horucu slzu po lici.. velmi pomaly po lici tecucu, ako chvilka pred polnocou na novy rok, plna ocakavani a zatajenie dychu, potom len par minut rachotu, a opat pride to osumnele, obycajne, co tak nuti k uteku. citim sa ako posledny centimeter z klbka vlny, z ktorej sa pletie sal na zimu, ale bude prikratky, lebo bol zly odhad pri kupe.. ako zosusena pomarancova kora, na ktorej sa zo slz na povrchu tvori masita zelena plesen, ako zaprachnivena topanka po pradedovi v sope.. citim sa presne tak otupno ako sa asi cely zivot citil moj otec. sam. a myslienky. citim sa ako porcelanovy pohar, ktoreho sa nikdy nedotkla kvapka vina zo strachu, ze sa rozbije, citim sa ako nedokoncene da vinciho skice, ako stary kvetinac, kde sa len na spodku drzia uschnute odumrete korienky mrtvych kvetov. som ako biologicka zbran, nenapadna, ale velmi ucinna, ktora pomaly zabija.. vsetko, aj samu seba. citim sa tak sama ako ked .. ako stale. vlastne sa tak citim stale, ale teraz som sa neubranila tomu navalu vsetkeho. som sama. vzdy. vsade. stale. v davoch i samotach. stale. aj teraz, aj o minutu, hodinu, roky, cely zivot byt sam. je mi odporne, neznesiem ani vlastny dotyk, zase myslim na tu slobodu. take jednoduche. prilis jednoduche na to, aby som to urobila. Byt sam znamena nebyt s niikym inym. znamena nebyt pochopeny. znamena nebyt pohnutkou inym, znamena nezit. nezijem.