Som zamilovaná. Áno, viem, že je to prekvapujúce, ale je to tak. Už dva mesiace. Pamätáte si ešte na moje feministické výlevy? Že všetci chlapi sú veľké svine a pod.? Na tom sa nič nemení. Stále si to myslím. No má to jednu výnimku. Môj M. V živote som nevidela milšieho a pozornejšieho muža, než je on. Stále ma zahŕňa krásnymi slovami, vraví mi, aká som pekná a že ma strašne ľubí, urobil by pre mňa prvé aj posledné. A práve to ma niekedy štve. Môže byť človek na niekom závislý? Ako sa vlastne takáto "závislosť" prejavuje? Je to zdravé? No, tak na toto odpovedať neviem. Len sa zamýšľam nad tým, čo tento človek spraví, ak ho jeho "droga" opustí, ak zomrie, ak sa stane plno iných vecí, pre ktoré by už tí dvaja nemohli byť spolu. Čo spraví? Zabije sa? Ale tým pádom príde o svoju "drogu" zase niekoľko ľudí. Rodičia, súrodenci, platonické lásky... Uzavrie sa do seba? A na čo je to dobré? Bude žiť tým istým životom? Nemyslím si, že je to možné..
   Každopádne ma láska zmenila. Zmenila moje zmýšľanie, môj pohľad na svet, moju náladu. Chodievam po svete usmiata, mnoho ľudí dokonca tvrdí, že som krajšia. Ale dokedy to potrvá? Ja na M. nie som závislá. Ľúbim ho, to áno, ale asi by som kvôli nemu nevyskočila z okna. Na toľko si už cením život. A tak len dúfam, že toto "pobláznenie" bude trvať čo najdlhšie. Že nám nikdy (alebo aspoň dlhú dobu) nezovšednie a že sa stále budeme tešiť na spoločné stretnutia (napriek tomu, že už dávno nebudeme tovriť ideálny pár)...
   Na záver chcem tomuto človeku poďakovať. Ďakujem, že si ma vyliečil z mojej chorobnej závisloti na živote...