Prečo mám taký stupídny zvyk, snažiť sa za každú cenu držať hubu?

Proste za každú cenu. Len aby boli šťastní všetci naokolo, o mňa nejde. No ale potom ma to dožiera. Vlastná hlúposť, tvrdohlavosť, strach, alebo čo ja viem čo to je.

Má to dávnodávne korene v detstve, ale to snáď rozpitvávať nebudem.
Jednoducho, radšej som ticho, splním si svoje poslanie, prispôsobím sa ostatným, na úkor vlastných túžob. Len aby nik nebol sklamaný.
Koľkokrát som sa už chystala, že to zmením, prestanem byť taká submisívna... no ale vždy ma premôže strach z toho, že... ja neviem..., asi, že by ma všetci opustili, keby nie som taká ako si želajú, že by som sklamala.
Kurva, lenže potom to zneužívajú, hoci aj len podvedome! Och veď ono sa to už samé o sebe na zneužitie pýta.

Zdrhla by som do krajiny nekrajiny, kde neexistujú žiadne problémy s vlastným Ja. Kde by som nemusela nad ničím premýšľať, nad nikým, nič by ma neštvalo... len by som sa celý deň hrabala v piesočku, prechádzala sa, a tešila sa zo života.



Toto sú tie najdivnejšie Vianoce v mojom živote. Nielenže ONA tu nebude, ale pociťujem deň za dňom v sebe narastať nenávisť. Nenávidím ľudí, toto odporné mesto s novým námestím, tento byt, i počítač, ktorý prestáva chápať, čo od neho chcem.
Kedysi bývali veci, áno, oveľa horšie, ale chcela som povedať, že lepšie. Už to nikdy nebude ako predtým. Nič. Ani nechcem.
Chcem sa tešiť na každý okamih ako na začiatku, nepremýšľať nad tým, že či to a čo, má vôbec nejaký zmysel.
Chcem žiť jednoducho, konzumne, chcem mať vymytý mozog... Aspoň na určitú dobu... Ako dovolenku.....