Počujem džavot, akoby prednášal svoj celodenný plán. A viem, je ráno. Budím sa s prižmúrenými očami, lebo viem, akú radosť mu to robí. Čaká, čaká, a keď otvorím oči dokorán, skríkne od šťastia. To je tá chvíľa na nezaplatenie, ktorá je bez verejných očí. Ranný rituál, ktorý pre niekoho znamená svet a pre niekoho je samá tá bytosť celý svet.
Hodiny počítam podľa rozvrhu kedy papal a spikal. Dávno som prestala hľadieť na hodiny iba tak, bez dôvodu. Každá hodina má svoju významnú aktivitu. Je málo hodín na hodinkách. Mamy by mali mať svoje vlastné unikátne hodiny, kde sa nepočíta čas, ale dosiahnutia.

Pozerá sa s plnou dávkou koncentrácie na moje pery, kým napodobňujem zvieratko a sám sa snaží urobiť rovnakú vec. Podarí sa mu a vyvolá to v ňom hrdosť. Cíti sa byť rovnaký mne. Nevie, že je oveľa lepší.

Snaží sa v miestnosti plnej ľudí vysvetliť, čo potrebuje. V okamihu chápem, že je smädný. Dám sa mu napiť a v tej chvíli cítim, že budeme navždy spojení. Neskôr, keď sa prestane snažiť vysvetľovať čo potrebuje, keď bude človek, ktorý nie vždy hovorí o svojich potrebách, aj vtedy budem poznať, čo ho trápi.

Podarilo sa mu zatancovať. Pohľadom ma hľadá v miestnosti, kde sme iba my dvaja. Zatlieskam mu. Úprimne. Dobehne ma objať. Vždy mu budem tlieskať pri úspechoch a vždy to bude ten najúprimnejší potlesk, ktorý kedy dostane.

Je unavený a vystiera ruku. Jednou rukou ho kolíšem, druhou držím jeho ručičku. Cítim sa akoby som mala desať rúk, a predsa, toľko dokážem urobiť jednou...

Nezáleží mu kto je kto, aké má meno, pozíciu. V tých najvýznamnejších chvíľkach vždy ku mne vystiera ruky. Nechápem v takých chvíľach tú snahu oddeliť dieťa od mamy. Posledné zrnko sily vynaložím, aby som mu odpovedala.
Kým som ho hojdala, sadla som si a držala som mobilný telefón v ruke. Kliknutie nás rozdeľovalo. Vyjadroval svoju nespokojnosť, až kým som telefón neodložila. Už nikdy viac si neberiem telefón, keď sa ideme hojdať, lebo sa rád pozerá do mojej tváre. A ja som do tej jeho zamilovaná.

Naučil sa kráčať, no napriek tomu ešte niekdy prosí, aby som ho podržala. A ja to robím zakaždým. Vždy ho na životných cestách budem držať a viem, že príde chvíľa, keď ho budem ja sama chcieť držať a on ma poprosí, aby som ho pustila.

V každej chvíli rozmýšľam 15 minút dopredu, aby som mu zaručila bezpečnosť. V niektorých chvíľach rozmýšľam 15 rokov dopredu a vtedy ho objímem ako najviac sa dá. Darujem mu dvojitú dávku bozkov na čelo a pritisnem ho ku sebe.

Niekedy, keď pozeráme klipy, pozrie sa na mňa a čaká moju reakciu. Chce vedieť, čo si o tom myslím ja. Dôležitý mu je môj názor na Peppu Pig. Chce si byť istý, že sa aj mne páči. Chce, nech sme v tíme a povieme si, čo si o tom myslíme my dvaja!

Ak ma náhodou potiahne za vlasy alebo udrie a ja zreagujem, rozplače sa. Nikdy nemá zámer ma úmyselne zraniť. Jeho srdce je veľmi krehké.

Vždy chce kúsok, ktorý ja jem. Akoby si myslel, že to moje je lepšie. Preto mu ho dám.

Napodobňuje moje varenie, utieranie, modlenie sa, spievanie, a učí ma byť lepšou osobou.
Naučil ma chápať iné mamy. Naučil ma, že vyjadriť svoje pocity je ok. Nedávno som prečítala, že z reštaurácie vyhodili pár s dieťaťom, ktoré hlasno plakalo. Už od malička by chceli, aby sa iní vyjadrovali podľa ich predstáv...t.j. aby sa nevyjadrovali, ak to nie je podľa ich predstáv. Naučil ma bojovať o jeho práva. Nie rozmaznávať ho a nevychovávať ho, ale uvedomovať si, že má svoje potreby okrem hladu, smädu, spánku a čistej plienky. Naučil ma, čo pre neho znamená tma, hrmenie, samota a moja neprítomnosť.

Mojou odmenou je on sám. Jeho tlkot srdca. Mojou odmenou je, keď si popri skúsenejších a možno aj lepších, vyberie práve mňa. Ja som jeho výber každý deň.
Boh utvoril ženu a zo ženy matku. Sú to dve úplne rozličné bytosti. Pre ženu je odmenou byť matkou.