Zdravím:)

...podeľ sa o myšlienky...fajn, tak sa teda podelím.

Už dlhšiu dobu som uvažovala o tom, že si spravím vlastný blog. Vždy som sa chcela s ostatními nezávezne a anonymne podeliť o svoje názory, postrehy, domnienky... Vždy som chcela mať svoju stránku a- vlastne, aj som mala, no, nemala ktovieaký úspech;) - chodiť na ňu, editovať ju a hlavne sledovať reakcie druhých. Ale najviac tie reakcie. Čítať si, čo mi druhí ľudia odkazujú, čo si myslia, čo diskutuú medzi sebou a sledovať tak, aký rozruch spôsobil môj čin. Nešlo (a nejde) mi o úspech, o to, aby ma všetci obdivovali a písali: "waaaaw to je super to je bomba milujem ta si moj vzor!!! atd" Pravdupovediac, nerada sa dávam za vzor. Je to príliš veľká zodpovednosť. Nemám rada, keď mi ľudia hovoria: toto by som chcel/a ako ty, hento by som chcel/a, kiež by som bol/a ako ty... Nie žeby mi to ľudia hovorievali každý deň;) he he, teraz vyzerám ako namyslená koza:D ... Hoci kompliment tohto druhu vždy tak trošku poteší, netreba to preháňať. Znie to možno divne, ale ja som jeden z tých ľudí, čo radšej počúvajú svoje chyby. Vážne! Viete, dosť dlho a tvrdo som na sebe pracovala, chcela som sa zmeniť, čo sa mi celkom podarilo, najväčšiu radosť zo mňa mala mamka:) a som na seba pomerne hrdá, ale vždy sa máme kam posúvať. Stále a vždy je čo zlepšovať. Ale ide o to -a to mi dosť vadí- že ľudia akosi neradi rozprávajú druhým ich chyby. Tretej osobe, ohohó, to nám ide vážne najlepšie:) Ale z očí do očí, face to face aby sme boli tak trošku internacionálni:), človek sa pri tom vždy tak zvláštne cíti. A prečo aj nie, je to úplne prirodzené, najmä v dnešnej dobe, keď má každý v sebe kúsoček Morrisovho Prométea.

Ale aj tak, ľudia by mali reagovať na veci okolo seba. Vždy ma to poteší, keď niekto na niekoho reaguje. Znamená to, že ešte stále nám nie je všetko ľahostajné.