Poznáte ten pocit súznenia.... Počúvate názory nejakého človeka a poviete si: "Hovoríš mi z duše!" Jednoducho to naladenie sa na spoločnú vlnu a zdieľanie podstaty veci. Niekedy v 16tich som si prečítala Camusovho Cudzinca a tento pocit som zažila. Intenzívne som ľutovala, že nemám ani teoretickú šancu si s Camusom pokecať.

Druhým takým človekom je pre mňa David Lynch. Áno, už to môžem povedať, ale priznám sa aj k tomu, že ešte pred pár dňami by som bola s takým vyhlásením opatrná. Lynch je veľmi ťažký oriešok, určite je jeden z najpozoruhodnejších režisérov súčasnosti. Lynch nenecháva nikoho chladným. Buď ho obdivujete a milujete alebo ho nechápete a nemáte radi. A to tak diváci, ako aj kritici. Zvyknem hovorievať, že kto povie, že pochopil Lyncha, tak ho skutočne nepochopil. A že Lost Highway vám nepomôže pozrieť si ani 56-krát.  Ešte od strednej zastávam názor, že len snobi a kváziintelektuáli (ako jedna holka, ktorú ale nemôžem prezradiť) sa snažia teoretizovať a rozoberať a chápať Lynchovu tvorbu. Kdesi sama v sebe som ale tento pocit mala, no bála som sa to vysloviť nahlas, lebo som si nebola istá a nechcela som sa blamovať. Zároveň som voči Lynchovmu géniu mala obrovský rešpekt, no myslela som si o ňom, že - v tom najlepšom zmysle slova - určite nie je normálny.

Pred pár dňami som sa dozvedela, že maestro napísal knihu. Magickosť tejto informácie ma v tú sekundu donútila vyklikať na martinuse David Lynch - Velká ryba. Čo mi taký David chce povedať? No zvedavá som bola riadne, a to ma ešte prekvapil podnadpis Meditace, vědomí a kreativita.

Knihu mám rozčítanú a som ňou doslova nadšená. Je originálna vo všetkých smeroch. Najviac ma bavia detaily tvorby a podrobnosti osobnosti autora. A čo je najlepšie, zistila som, že smelo môžem nielen tvrdiť, že som Lynchovu tvorbu pochopila a vždy od začiatku vnímala tak, ako tvorca zamýšľal, ale dokonca mi niektoré celé vety vyberá z úst. Celý čas sa nad knihou usmievam, žasnem a horlivo prikyvujem. David mi poodhalil svoje rúško magickosti a nedostupnosti, presvedčil ma, aký je ľudský, až priveľmi normálny, múdry a jednoduchý človek. A krásny. Mám k nemu bližšie než kedykoľvek predtým a už sa to nehanbím priznať. Veľmi sa teším, že Lynch je práve takýto a nie taký, za akého som ho mala. Navyše ma veľmi inšpiruje, baví a nadchýna. David veľmi veľa vecí vníma rovnako ako ja a dokonca s niektorými z náhľadov som sa ešte nestretla u nikoho. Hlavne som sa bála o nich čo i len hovoriť, lebo som si myslela, že to nie je normálne, ale proti všetkým základným spoločenským normám, cíteniam a vedomiam.

Možno ešte stále ostanem opatrná vo vyhlásení, či túto knihu odporučiť alebo nie. Ja neviem. Prečítajte si a uvidíte. Ak neuvidíte, patríte k tej druhej neobdivovateľskej skupine. Ak Lyncha milujete, alebo neviete, či dobre chápete, prečítajte si Veľkú rybu. A uvidíte, či uvidíte :)

Na záver dám jeden úryvok, ktorý patrí k tým, s ktorými súhlasím, ktorý ma povzbudil a vysvetlil mnoho vecí a zákonitostí v mojom živote:

"Krása.

Když se díváte na stárnoucí budovu nebo na rezavý most, pozorujete vlastně spolupráci člověka a přírody. Když jim uděláte novou fasádu, kouzlo je rázem pryč. Když ale necháte věci stárnout, pak člověk tvoří a příroda k tomu přidá své - a je to dokonalé."