Mal som najlepšie detstvo na svete. Dnes, keď sa niekoho opýtaš aké mal detstvo, 99 % ľudí ti povie, že neuveríš ale zrovna on mal to najlepšie detstvo na svete. Keď ti to ale povie osemdesiaty respondent, začneš premýšľať kde sa stala chyba. Osobne som po toľkých skvelých detstvách začal prehodnocovať to svoje. Prvá vec, ktorá mi pri mojom hlbokom sebaskúmaní preletela hlavou bola, že som vlastne nie až tak moc presvedčený o tom že môjmu detstvu už vlastne odzvonilo. K tomu sa ponúka otázka typu : Čo vlastne označuje to smiešne slovíčko "detstvo". Dostal ho každý do toho svojho batôžka? Je skutočné? Je to stav či presvedčenie? Je ohraničené vekom? Teda ak sa skúmaný jedinec dostane do určitého veku, stratí nárok na detstvo? Alebo z neho len tak vyprchá? Nuž, na to si musí každý odpovedať sám a do nekonečna veriť tomu svojmu vlastnému sebaklamu. Ja si však dovolím so sebou nesúhlasiť. Zasa mám totižto blbé otázky. Dokladám preto svedectvo o tom mojom stave pokoja na duši zvanom detstvo. Mám vskutku 21 rokov a stále som dieťa. Nie že by mi to vkuse opakovali naši alebo dievčatá z môjho okolia, ale ja toho malého, na kolenách modrinového chlapca so špinavou šiltovkou na hlave v sebe cítim dopodnes deň. V jednom kuse nadomnou preberá kontrolu a spieva si rôzne pesničky len tak bez príčiny, tancuje ako o život aj keď sa všetci pozerajú (a to nerátam diskotéku), naháňa vonku vtáky (mojim osobným cieľom je dolapiť kolibríka, ale zatiaľ sa cvičím iba na holuboch), hrá sa hokej na ulici (len škoda, že po toľkých hodinách odohratých zápasov ostala mojim jediným súperom a spoluhráčom už iba stena), občas si nesmierne rád pozrie alebo len tak vypočuje z rádia rozprávku, zahrá sa s novým traktorom ktorý na narodeniny dostal môj malý bratranec (ten traktor má motor a volant a vie nakladať piesok do formičiek chápeš?!!!). Myslím, že toto deti robia nie? Až tak veľmi sa od nich teda nelíšim. Čo ty? OK, teda prvá myšlienka týkajúca sa môjho pohľadu na detstvo (milujem to slovo - v strede je tst) bola značne vyčerpávajúca a teda ak si ešte neobrátil list, máš so mnou zrejme nejaké spoločné črty. Alebo len chceš vedieť ako to dopadne? Ohromné. Zrejme mám teda okolo seba viac detí aj so svojimi detstvami ako ste si sami mysleli. Keď tak teda pokračujem v úmornom analyzovaní, začínam spomínať. Zvláštne. Spomienky sú vážne sila. Len ma mrzí že teraz ich mám oveľa viac ako iní o ďalších 21 rokov. Teda spomínam. Prvá spomienka začína v škôlke, nikdy som tam nechcel cez obed spať (a ani som nemusel, lebo moja babka bola učiteľkou), ďalej spomínam na ten neopísateľný pocit voľnosti pri hojdaní sa na hojdačke a to nevravím o zdolávaní tých farebných zhlukov železných tyčiek nazývaných aj preliezky. Spomínam si na to, že som polozil každú v okolí aj niekoľko krát. To boli časy. To som mal aj prinajmenšom dvadsať najlepších kamarátov - spriaznených duší, zbláznených do života. Nemal som starosti ba ani problémy (ak pravda nerátam tie opletačky okolo toho žltého macka, ktorého som potiahol kamarátovi). Netrápilo ma vskutku nič, iba ak to, či je dnes ráno vonku zasa tak krásne. Ak hej, nazbieram si gaštany a poskladám z nich celú rodinku panáčikov. Možno si aj založím ohník u babky pod šopou, tak aby ma nikto nevidel a budem sledovať ako dlho tlie cilinder (tá hnedá blbosť, ktorá rastie väčšinou pri riekach a potôčikoch) alebo jednoducho sadnem na bicykel a preskúmam okolie. Jednou z najväčších kríz tohto obdobia bolo ak vonku nastalo daždivé počasie. Vtedy po chodníku začalo loziť milióndvesto dáždoviek a ja som ich ako malý blázonko musel cestou do škôlky preskakovať. Mal som z nich totižto nehorázny strach. Keď som však v takéto upršané dni nešiel do škôlky, hral som sa doma s hračkami, kockami, legom a janeviemčímešte. To sa vo mne ale v dôsledku ohraničeného priestoru hromadila enormná dávka života. A tak som robil zlobu. A tak som dostal facky. A tak som prestal robiť zlobu. Najhoršie bolo keď som za trest musel kľačať na kolenách, alebo keď som musel 100-krát napísať tvrdé a mäkké i/y. Nie!! Úplne najhoršie bolo keď som vyfasoval zaracha. Ak tento článok čítajú rodičia svojim ratolestiam na dobrú noc tak mi dovoľte milé deťúrence objasniť vám pojem "zaracha". Zaracha je stav keď vám mamina zakáže chodiť von, či už na dobu určitú alebo neurčitú. Žiadne slnko, les, voda, praky, luky, kuše, a dokonca žiadne predvádzanie sa pred čučoriedkami (používam toto oslovenie pekných dievčat v dôsledku môjho veľkého obdivu a vďaky pánovi Satinskému). Vec sa má tak, že mne keby dali naši zákaz pozerania televízie, asi by ma to trápilo tak minútu a pol (nemám to presne odstopované), ale keď prišlo zaracha, to vám boli plače a sľubotechny o polepšení sa. Spomienky sú krásne a sú vzácne. Mám ich kopec, čo kopec, mám ich more ale to by sme tu boli do pozajtra a ja už vážne chcem ísť von. Keď však dostanem na tento môj kúsok slávy čo i len jednu pozitívnu odozvu, pochopenie, súdržnosť alebo trápneho smajlíka, budem Vám milí čitatelia postupne popri inom objasňovať aj ostatné svoje bláznivé príbehy z čias minulých. Na samý koniec tohto počinu by som však ešte rád predložil malú úvahu. Iba takú úvahičku. Skúste si sami porovnať vaše a moje detstvo (aspoň ten kúsok) a položiť si len tak sám pre seba, keď sa nik nedíva otázku : Stálo to moje detstvo za to? A keď sa vo vašich unavených očiach zaleskne slzička, bude od štastia alebo sklamania? Lebo medzi šťastím a sklamaním je jedna obrovská priepasť a teda je veľmi ľahké uvedomiť si, na ktorom kraji stojí každý jeden z nás. Ja osobne viem kde stojím a ako pomôcku aby ste to uhádli vám uvediem odpoveď na vyššie položenú otázku : Stálo!!