Milujem nečakané výlety, keď sa človek nikam nemusí ponáhľať. Jeden taký sme podnikli túto sobotu s Maťom. "A čo keby sme išli na Strečno", znela Maťova zároveň otázka aj odpoveď. Vlak odchádzal o necelú polhodinu...pochybnosti neboli na mieste.

Večerná atmosféra na žilinskej stanici, vľavo náš osobák. Hneď sme si dali životabudič, nejaký posilňovací drink. Vraj ho robia z býčích žliaz, čo pre Maťa bola informácia navyše - nechcel o tom ani počuť! Cesta ubehla rýchlo, Žilina-Teplička, Varín a výstúpili sme na zástávke v Strečne v obci Nezbudská Lúčka. Pretože obec Strečno sa nachádza až za mostom, alebo kompou. A tým smerom sme sa vybrali...

K tejto fotke niekoľko faktov. Hrad Strečno stojí na strmej vápencovej skale vo výške asi 420 m.n.m. Prvá písomná zmienka o ňom sa dátuje z roku 1316, ale vraj tam stál už skôr beťár jeden. A stojí dodnes, v celej svojej kráse a hrdosti. Všadeprítomné ticho a tma nás nechali v nemom úžase. Akoby na nás tam z hora kričal. "Ja som Hrad Strečno, kto je viac?"

Maťova výbavička, vraj ju dnes ešte doplnil. Za ním tiež jedna kultúrna pamiatka. Sivá kovová brána z konca 80 rokov :-)

Hrad Strečno sme skoro dobili o pol deviatej večer. Ako je vidieť na fotografii, za mostom je kovová mreža. K nej sme sa žial nedostali. Aj v 21 storočí stále platia zákony fyziky...to čo pred bránou vidíte je drevený most s prudko šmýkajúcou sa drevenou podlahou. Keby nás tam videla nejaká hradná pani, alebo kastelán v takú neskorú nočnú hodinu, ako sa zúfalo držiac dreveného zábradlia snažíme prešmýkať na opačnú stranu mosta smeje sa doteraz. Alebo nás už dávno poslal(a) do riti.

A nakoniec návrat tam odkiaľ sme prišli. E.T volá domov...domov