Podupkávala na čerstvo napadanom snehu a čakala, kedy príde na rad, aby sa tiež mohla zvítať s ním a s jeho rodinou. A prejaviť im ľútosť nad tým, čo ich postihlo. Spomínala na jeho posledné tri listy. Listy, na ktoré mu nikdy neodpovedala. Pochopil to niekedy? Za tých šesť rokov sa veľmi nezmenil. Snáď iba v tvári bol akýsi prepadnutejší. To však mohlo byť v dôsledku udalostí posledných dní. Stále cítila triašku, ktorá zaplavila jej telo už niekoľko kilometrov pred cieľom tejto cesty.

     O niečo neskôr sa všetci pousádzali v priestrannej obývačke a miestnosťou sa niesol tlmený šum vravy, ktorá sa väčšinou týkala posledných udalostí. Ona sa zapájala do rozhovoru iba chvíľami. Viac sa snažila preniknúť do vnútra jeho myšlienok a prirodzenosti jeho správania.

     Náhle si uvedomila, že to jej rozhodnutie vtedy pred rokmi bolo správne. Ona sa topila vo svojich problémoch s manželom a nevedela, čo ďalej. On bol šťastne ženatý, no napriek tomu ju začal zachraňovať. A rozbíjať svoj šťastný život. Ešte šťastie, že ich vždy delila tisícka kilometrov. Namiesto odpovede na jeho listy napísala žiadosť o rozvod.

     Večer si všetci išli ľahnúť o niečo skôr. Mali pred sebou ďalší náročný deň. Pomáhala ešte v kuchyni jeho manželke poutierať a pospratávať umytý riad. Rozprávali sa o všeličom, vždy si rozumeli a za tie roky sa nazbieralo veľa udalostí vhodných na rozhovor. Potom na chodbe zazvonil telefón a ona v kuchyni osamela iba na malú chvíľku.

     Prišiel tam za ňou a spýtal sa, či jej môže naliať trochu vína.
     "Víno nie, ale poprosím ťa o trochu minerálky," - odmietla, pretože cítila, ako ju začína pobolievať hlava aj napriek tomu, že nevypila ani obligátny prípitok na privítanie.
     "Poď si ešte na chvíľu sadnúť, prosím," - položil na kuchynský stôl pohár s minerálkou a odsunul jej stoličku.
     "Ako to všetko zvládaš? Bolo to veľmi zlé?" - snažila sa znovu preniknúť niekam hlbšie do vnútra jeho skutočných citov a pocitov. Rozprával jej o útrapách posledných dvoch mesiacov. Cítila jeho bolesť, ktorú počas popoludnia pred všetkými potláčal. A vďačnosť voči jeho manželke, ktorá naozaj stála pri ňom v dobrom aj v zlom.
     "To je dobré, že aj po toľkých rokoch ti je takou oporou," - zakončila potichu a pozrela mu do očí.
     "To kvôli nej si mi viac neodpísala, že?"
     "Nedalo sa prehliadať, ako veľmi ju ľúbiš. A ja som viac nevládala blúdiť slepými uličkami. Preto som sa rozhodla vycúvať z manželstva, ktoré som už nedokázala nijako zlepiť dokopy. A pri čítaní tvojich listov som sa rozhodla nevletieť viac do žiadnej slepej uličky, ktorá nikam nevedie. Vieš o čom hovorím, však?" - jemne zovrela jeho prsty do svojej dlane. Súhlasne kývol hlavou, pritiahol si k sebe jej tvár a chvíľu jej nemo hľadel do očí.
     "Vtedy dávno som povedal, že si ťa veľmi vážim za to, aká si. A chcem aby si vedela, že to tak bude navždy."