Niekedy sa zobudím, a mám pocit, že som doma.

- - -

Tohtoročný festival divadla, hudby a tanca, The Absolute Fringe Festival v Dubline ponúkol takmer nespočetné množstvo nového umenia. Umenie ktoré sa potýka so slovomi emigrácia, miešanie kultúr, súčasný Dublin, spoločnosť, ekonomická kríza, Európa...  Jedno divadelné predstavenie, ktoré sa mi ani trošku nepáčilo réžiou a spracovaním, ma napriek tomu prinútilo zamyslieť sa čím je skutočne pre mňa Dublin.

Je tisíc pohľadov ako sa na Dublin pozrieť. Môžem ho brať pozitívne, lebo je to miesto, ktoré je otvorené cudzincom asi najviac v Európe. Je multikultúrne, nech je to už za akúkoľvek cenu. Vo Franúczsku by sa mi toto nestalo. Prídem, vybavím si pobyt, hľadám prácu, žijem. Vo Francúzsku je všetko komplikované. Tak sa nečudujme, že aj sami Francúzi sa sem hrnú. Do otvorenej náruče Dublina.

Toto mesto, ktoré som chcela tisíckrát opustiť. Miesto ktoré som považovala za mekku emigrantov z východnej Európy. A tak veľmi som nechcela byť jedným z nich. A predsa som ostala. Už rok. Miesto, kde žije Rob, veľmi dobrý kamarát, a jeho skvelí rodičia. Dnes som u nich večerala. Myslím, že som prvýkrát večerala u rodičov niekoho iného. Nádherný pocit prijatia. Miesto, kde som strela Heloise. Najviac rock and roll girl na svete. Miesto, kde som si nechala zlomiť srdce, aby som sa ničo nové naučila. Stretla som Poľku, ktorá miluje české filmy a Riša Mullera. Ramintu, ktorej sa frajer obesil. Zoznámila som ju s Robom, zobrala som ju do spoločnosti.

Miesto, v ktorom tvorím svoju pavučinu ľudskosti.  Miesto, v ktorom sa zároveň učím pochybovať sama o sebe.

Neprišla som sem, aby som som sa domov vrátila ako milionárka. Neprišla som sem Írom kradnúť prácu, ani Írkam kradnúť chlapov.

Je to miesto, v ktorom mi je častokrát veľmi dobre. Miesto s kopou náhod, šialených ľudí, prekvapivých momentov. A vtedy sa cítim živá. Bez minulosti a budúcnosti. Je to o tých momentoch. A o zmene. O tom ako sa mením. Ako ma menia momenty.

Bojím sa len jedného. Zvyknutia si. Neboli by sme ľudmi, ak by sme si nezvykali na iných ľudí, miesta, vône, slová. Ak by nám nechýbali tí, čo sa zjavia na časť našej cesty. A buď bezvýznamne na nás čakajú v mieste nášho rodiska. Alebo niekde inde. A vtedy sa život cestovateľa mení na cestovanie za rodinou a priateľmi. A už sa netúla bezuzdne, ale nasleduje srdce. Naučí sa ľúbiť.