Problémy, ktoré v živote zažívame, nás vedú k určitému poznaniu. Teda, aspoň by mali. Začnem ale pekne od začiatku.... Keď sa mi zosrala jedna časť môjho života, dosť som sa tým vnútorne zaoberal deň čo deň, no nenachádzal som odpoveď na to, čo som sa pýtal, a čo ma zaujímalo najviac. Otázka bola veľmi jednoduchá ....,,prečo?”. Prečo ja? Prečo práve teraz, prečo sa to nedalo inak, prečo som tu a prečo vlastne ešte žijem? Bolo toho veľa a niečo sa po určitej dobe zlomilo. Odhliadnuc od toho, čo bolo samotným problémom ktorý nastal, je skôr podstatné, akým spôsobom som sa s ním vyrovnal. Jednoducho som si jedného dňa uvedomil dosť podstatnú vec. Ak žijem, znamená to, že jedného dňa aj umriem. Potom som sa sám seba pýtal... čo je potom dôležité? Čo je to, čo neumrie? Je toto skutnočne život, ktorý treba brať vážne? Dá sa náš život prirovnať k písaniu knihy nejakým autorom, ktorý bez mihnutia oka v jednej kapitole vdýchne život určitej postave, a v tretej kapitole ho tej istej postave vezme ? Tieto otázky, hoci znejú akokoľvek podivne a choticky, opisujem tak, ako mi napadali. Moja odpoveď na poslednú otázku je - dá. Keď si naozaj uvedomíme, že sme smrtelné bytosti, mali by sme hladať niečo, čo smrtelné nieje. Ten, kto je ateista, sa s mojim názorom možno nestotožní, no prinajmenšom v podvedomí tuší, o čom píšem. Uvedomil si si niekedy, že niesi tak úplne len ,,telo”? Dokázal si niekedy svoje myšlienky pozorovať? Čo je to, čo myšlienky pozoruje? Má to nejaký tvar? Má to meno? Je to farebné? Jedného dňa mi to proste celé docvaklo a môžem s určitosťou povedať, že to malo ohromný dopad na to, ako vnímam svoju existenciu dnes. Keď som si potom spätne uvedomil, čo som si o svojom živote myslel predtým, začal som sa smiať ako šlahnutý. Veľmi veľa ľudí rieši veci, ktoré sú prinajmenšom povrchné. Smutnejšie však je, keď vidím, ako sú ostatní limitovaní na svoje telesné prežívanie, pričom im úplne uchádza tá pravá podstata života. Takí ľudia potom veľmi trpia, pretože sú naučený viazať sa na materiálne veci, na svet emócií a všetkého, čo je konečné. Život ako taký je konečný, a všetko čo v ňom prežívame, nás má nasmerovať k tomu, aby sme sa v sebe našli :) Nie v Trafe, ani Barocku ani nikde inde na svete. Všetko čo v živote potrebuješ nájsť, a k čomu ťa život sám dokopáva, to si nosíš vo svojej pravej podstate. Nemusíš za tým nikde cestovať, nemusíš sa pre to modliť 20 rokov v Tibete, ani navštevovať rôzne semináre. Ak si myslíš, že to nedosiahneš kým niečo nespravíš (tibet, india, kým nevyjdem na Mount Everest, kým si nesplním detský sen, kým nebudem mať 65 rokov), tak si buď istý, že toto ti hovorí tvoja myseľ, ktorá je súčasťou obmedzeného sveta našej existencie v tomto tele. Týmto som však nechcel vyjadriť neúctu alebo nerešpektovanie života ako takého - veď koniec koncov je to práve život, ktorý nám dovolí odhaliť svoju pravú tvár :) A to sa deje práve často prostredníctvom nešťastných udalostí. Tieto, napriek tomu že sú potenciálnym zdrojom hnevu a zúfalstva majú zrovna tak potenciál byť zdrojom duchovného rastu. To, či tomu tak je alebo nieje, závisí na našej reakcii. Život taký, aký ho poznáme, nás svojimi podpásovkami doháňa presne tam, kam má. Ak teda v živote príjdu problémy, a tie príjdu, mysli na to, že sú tu pre tvoje dobro, nikdy nie pre to, aby sa na tebe vesmír vybúril a dokázal si svoju nadradenosť. Akokoľvek sa to zmyslami zdá reálne - život je zrovna tak reálny ako naše sny :) No priznaj, koľkokrát si vo sne veril, že to je realita ? :) Je preto dôležité, aby si našiel svoju pravú podstatu ktorá sa nemení, nekončí, nikdy nezačala a je nad všetkou touto dokonale vytvorenou hrou :) To je oslobodenie, ktoré ťa upokojí v akejkoľvek situácii, ktorá v živote nastane. Ten, kto pozná pravdu, ten je skutočne slobodný.