Šerpský kyslík.

Na výstup na Mera peak (6 476 m. n. m.) sme si v Lukle dohodli troch nosičov a Šerpu.

Pozor - Šerpa nie je nosič!

Šerpa sa hrdo nosí už len preto, že je šerpa. Ten náš sa volal Lakpa a pôsobil bucľatým Rubensovským dojmom. Vôbec nebol svalnatý a šľachovitý ako naši nosiči. Vo funkcii horského vodcu nás mal vyviesť bezpečnou cestou až na vrchol Mera. Nosiči mali dopraviť náklad do základného tábora a zostať v ňom čakať, kým sa vrátime.

V Lukle si balíme veci na výstup na Mera Peak.

Didi z lodže v Lukle nám Lakpu odporučila s tým, že bol na vrchole Mera peaku už niekoľko krát a cestu pozná ako svoje vlastné topánky. O tých bolo možné pochybovať, či sú jeho vlastné – je dosť možné, že ich „zdedil„ po účastníkovi niektorej z predchádzajúcich výprav, ako je to tu zvykom.

Ale nakoniec sme sa dali presvedčiť.

Prvé pochybnosti o Lakpovi v nás skrsli, keď ráno prišiel po nás a oblečenú mal podomácky pletenú vestičku ako keby sa chystal prijať kamarátov na partičku mariášu a nie vyliezť na himalájsku šesťtisícovku. Šerpovia, ba i nosiči boli väčšinou oblečení v serióznych horských bundách, nohaviciach a vlastne vo viac, či menej kompletnom vysokohorskom výstroji. Nebol to výstroj svietiaci novotou. Ako som už spomenul, často išlo o veci, ktoré na konci expedícií ponechali jej účastníci za odmenu chudobným obyvateľom veľhôr. Niekedy je možno pôvod takéhoto oblečenia morálne nie práve najčistejší, pretože s veľkou pravdepodobnosťou ide aj o veci, ktoré boli odňaté z nájdených tiel mŕtvych horolezcov. Ale biedne prírodné a ekonomické podmienky života prinútili chudobný nepálsky ľud racionálne využívať všetko, čo sa využiť dalo, a tak im vlastne nemožno nič vyčítať.

Šerpa si na plece vyhodil plátený batoh, aký u nás nosia do lesa hubári a vyrazili sme. Tvar jeho batoha bol čudne hranatý. Keď som sa bližšie prizrel, zistil som, že jediným obsahom batoha bola plastová, asi desaťlitrová bandaska s akousi tekutinou. Nedalo nám to a tak sme sa ho spýtali, čo nesie v batohu.

„This is sherpa oxygen.„ znela odpoveď.

To, čo nazýval šerpským kyslíkom bol už spomínaný čang. O čangu sa hovorí, že je to domáce nepálske pivo. Ale obyvateľovi krajiny, kde tečie Zlatý bažant, čang pripomína pivo asi tak, ako správička v čiernej kronike o prevrhnutí sa výletného člnku na Železnej studničke pripomína Cameronov veľkofilm Titanic.   

Šerpa v batohu očividne okrem bandasky nič iné nemal. Spýtali sme sa ho, či mu také vybavenie stačí na výstup na himalájsku šesťtisícovku. On sa len zasmial:

„No problem.„

Po tomto chodníku opúšťame Luklu.

Prvý nocľah v neobývanej doline vedúcej pod Mera peak.

Ráno sme zbalili tábor a vydali sa na druhú etapu cesty do základného tábora. Lakpa vstával akosi ťažko a nosičom sa tiež veľmi nechcelo. Čakal nás výstup do sedla Zatrwa La, vysokého štyri a pol tisíc metrov. Lakpa, upnutý vo svojej vestičke, ťažko stúpal z nohy na nohu, hoci mu (alebo práve preto?) z bandasky očividne ubudlo.

výstup do sedla Zatrwa La.

výstup do sedla Zatrwa La.

posledné kroky do sedla Zatrwa La.

Ďalší deň, keď sme balili tábor v mieste nazývanom Tashing Ongma a vydali sa na tretiu etapu cesty do základného tábora, vstával šerpa ešte ťažšie a nosičom sa tiež veľmi nechcelo.

Ráno v Tashing Ongma (okolo 4 000 m. n. m.)

chlapec z lodge Tasching Ongma

Hoci sme teraz už nemuseli vystúpať do vysokého sedla a terén pozdĺž dravého potoka Hinku Dranka bol pomerne nenáročný, Lakpa nás neviedol, ale plantal sa kdesi na konci karavány. Pritom batoh musel mať úplne ľahký, pretože zvyšok čangu zreteľne špliechal na dne bandasky.

traverz zo sedla Zatrwa La.

V Tangnangu - tretej zástavky na ceste do základného tábora pod Mera peakom - bola riadna zima. V kamennej búde akejsi šerpskej rodiny sme sa zhromaždili všetci v kuchyni. Bolo to jediné miesto, kde sa dalo ako-tak zohriať. Varilo sa tu na otvorenom ohni. Lakpa sa zvítal s domácou paňou ako so starou známou, obsadil najlepšie (pretože jediné) miesto na sedenie a oddával sa zvyšku čangu. V ten večer sa mu zásoba sherpa oxygenu minula.

Tangnang - lodge je obývaná len sezónne..

Bezmenná šesťtisícovka nad Tangnangom v rannom opare.

Ráno v Tangnangu.

Ráno v Tangnangu.

Ďalšie ráno, keď sme sa chystali vyraziť na poslednú etapu cesty cez kamennú morénu ľadovca Dig Glaciar, šerpa nám oznámil, že ďalej s nami nejde:

„Nemôžem! Začal som vykašliavať krv!„

Proti tomu sa dá ťažko niečo namietať. Azda len to, že drvivá väčšina našincov by po trojdňovej prechádzke po zasnežených himalájskych „kopčekoch„ oblečená len v pletenej vestičke chŕlila krv tiež.

V skutočnosti však nikto Lakpu chŕliť krv nevidel. Skôr sme sa nazdávali, že čang v šerpovej bandaske nebol pre tohto, nie práve najreprezentatívnejšieho reprezentanta hrdého národa Šerpov, šerpským kyslíkom, ale šerpským benzínom.

Benzín sa minul, šerpa ostal nepojazdný.

Ďalej sme pokračovali bez neho..

Neskôr sme sa od nosičov dozvedeli, že pani domáca v Tangnangu je šerpova..., ako by som to...

...intímna priateľka.

Bolo logické, že pre neho výprava na Mera peak skončila v Tangnangu.

Keď sme sa asi o desať dní vracali späť, šerpa v Tangnangu už nebol.

Domácej sa asi minulo všetko čaro osobnosti.

Alebo čang?

Cestou z Tangnangu do základného tábora pod Mera peakom. nachádzajúceho sa vo výške 4 650 m. n. m.)

Cestou z Tangnangu do základného tábora pod Mera peakom.

Cestou z Tangnangu do základného tábora pod Mera peakom. (vzadu masív Mera)

Zdroj fotografií: