Začal sa nový týždeň. No sú jarné prázdniny a tak sme doma. Cez víkend sa toho udialo dosť na to, že to boli iba dva dni.

Skoro som prišla o brata a ďalší celý deň som sa pokúšala vyvolať Emmu. Lenže to sa mi bohužiaľ nepodarilo. Mark sa pokúša zabúdať na to, čo sa vlastne stalo. Na Emmu však asi nikdy nezabudne o tom pochybujem.

Lenže zaujímala ma aj tá nehoda, čo sa jej stala. Nikto iný iba ona. Jediná zomrela a pri tom lekári nenašli príčinu. Je to zvláštne. Vlastne aj moja mama zomrela bez príčin. Lenže ja som videla ako ju niekto zabil. Lenže lekári nič nenašli. Nenašli žiadne cudzie zavinenie. Čo ak Emma bola tiež Anjel? To by to všetko vysvetľovalo.

Lenže kde nájsť niekoho, kto vedel všetko o Emme? Sama neviem. Jej rodičia sa odsťahovali niekde preč. Nikto nevedel kam, no hovorili, že idú tam kde aj nemožné je možné. Nechápala som to.

Napadlo ma však, že možno bude ich číslo v telefónnom zozname. Zošla som do chodby a zobrala som si telefónny zoznam. Bol dosť hrubý, veď obsahoval všetky čísla z USA. Mal asi tak tridsať centimetrov. Vyniesla som si ho do izby a hľadala som jediné mená – Jeinsenová Alice a Jeinsen Jack. Dosť dlhé mená a myslela som si, že ich tam nebude veľa. Otvorila som však zoznam a tých mien tam bolo dosť. Lenže žiadna Alice a ani žiadny Jack.

Päť hodín som hľadala tie mená a dostala som sa až ku štátu Mírius. Všetky mestá som poprezerala a ostalo mi jediné mesto v tomto zozname a to bol Salzstan.

Pochybovala som, že ich tu nájdem, no hľadala som aj tak ďalej. Bolo tam iba jedno meno – Jack Jeinsen. Bývali neďaleko nášho domu a nevedela som, čo mám teraz robiť. Mám ísť za nimi alebo nie? Čo im vlastne poviem? Nevedela som sa rozhodnúť. Lenže čo ak tam prídem a nebudú to oni.

„Čo si to hovoríš Lucy?! Chcela si ich nájsť a teraz tam nechceš ísť?“ hovorila som si sama pre seba. Rozhodla som sa, že pôjdem.

Možno nebudú vedieť kto vlastne som, ale možno mi budú vedieť povedať kto bola ich dcéra.

            Stojím pred ich domom. Zazvoním na zvonček a čakám kto mi otvorí. Počujem, že sa niekto blíži ku dverám. Otvorila mi Alice Jeinsenová. Dívala sa na mňa a zdalo sa, že ma poznáva.

„Lucy Waylinová?“ opýtala sa ma.

„Áno, pani Jeinsenová,“ povedala som. Alice Jeinsenová asi nemohla nájsť slová, lebo dlho nič nehovorila.

„Poď dnu,“ povedala a zaviedla ma do kuchyne. Sadla som si na stoličku a dívala som sa navôkol. Pani Jeinsenová si sadla oproti a dívala sa na mňa.

„Ako sa má Mark?“ opýtala sa ma.

„Celkom dobre. V poslednom čase sa toho udialo veľa a ťažko sa z toho všetci spamätávame.“

„A čo sa udialo?“ pýtala sa ma pani Jeinsenová a pravdepodobne o ničom nevedela.

„Ja a moja mama sme mali auto nehodu. Ja som prežila ale mama zomrela. Odvtedy to ide s nami dole vodou.“ Pani Jeinsenová sklonila hlavu a určite si spomenula na Emmu. „Prepáčte mi ale chcela by som vedieť ako vlastne zomrela Emma,“ opýtala som sa.

„Vieš kto bola tvoja mama?“ opýtala sa ma.

„Okrem toho, že bola úžasná mama bola aj Anjel,“ povedala som a bolo mi jedno, či Emmina mama vie čo to vlastne je.

„Takže vieš o všetkom. Vieš o kúzlach a aj daroch?“

„Viem o všetkom. Sama som Biela čarodejnica.“ „Dobre. Nemali sme autonehodu. Nedalo sa nám zabrzdiť a rovno sme nabúrali do stromu. Ja s manželom sme sa nejako dostali von z auta. Videli sme však, že niekto sa blíži ku autu. Mysleli sme, že to je nejaký muž, ktorý nám chce pomôcť. Mýlili sme sa. Bol to Čierny anjel,“ dopovedala a z očí sa jej pomaly tlačili slzy. Chcela som sa opýtať ešte niečo, ale Alice mi ešte skočila do reči. „Alebo to bol zakliaty Čierny čarodejník.“

„Ale veď keď zabijú niekoho, kto je Anjel, alebo Biely čarodejník, tak sa okamžite premenia na Čiernych anjelov. Je to tak?“

„Máš pravdu. Je to tak, ale pri splne sú vždy oslabení. Ak nemajú na sebe okuliare, môže ich Čierny anjel kedykoľvek zakliať. Ak však niekoho v tomto zakliatí zabijú, nezmenia sa na Čiernych anjelov, ale navždy si vyčítajú, čo vlastne urobili. Zvyčajne pod vplyvom zakliatia zabíjajú tie osoby, čo súvisia s jeho životom. Napríklad kamarátka, známa, priateľka. . . Nikdy však nezabijú obyčajného človeka. Vždy zabijú iba Anjelov a Bielych čarodejníkov,“ dopovedala mi pani Jeinsenová. Ako sme sa však ďalej rozprávali, mala som viac a viac otázok.

„A čo z toho majú, keď ich zakliali?“ pýtala som sa ďalej.

„Zabijú predsa Anjelov a Bielych čarodejníkov. Trápenie Čiernych čarodejníkov je pre nich ako doping. Nikdy nemajú dosť a iba z utrpenia, trápenia a smútku majú dobrý pocit.“

„A vy ste boli tiež Anjel?“

„Nie, ale Emma nám všetko vysvetlila. Ovládala to a pomáhať ľuďom ju bavilo.“ Sedela som s ňou v kuchyni a obzerala sa. Zbadám však, že už je neskoro večer.

„Tak dobre. Ja už musím ísť. Otec a brat si budú o mňa robiť starosti. Tak dovidenia,“ povedala som a vybrala som sa ku dverám. Niečo ma však v tejto chvíli napadlo.

„Pani Jeinsenová?“ opýtala som sa. Bola za mnou, tak ma počula.

„Prosím?“

„Hovorili ste, že idete bývať na miesto, kde aj nemožné je možné. Čo to znamená?“ opýtala som sa. Alice sa pozrela na zem a potom sa usmiala na mňa.

„Na tomto jedinom mieste je všetko možné. Myslíš si, že skoro všetci ľudia sú tu obyčajní? Ak áno tak sa mýliš. Každý z nich má nejaké tajomstvo, prečo sem prišli. Každý z nich má svoj dar ako ty. Porozmýšľaj nad tým a všetko ti bude jasné,“ povedala a pousmiala sa na mňa. Ja som vyšla von a zatvorila som dvere.

Nevedela som, čo si mám o tomto všetkom myslieť. Ak je toto miesto plné kúziel, tak tu musí byť niečo, čo ich sem láka. Ale čo to je?