Teraz zasa ležím sám, mäkký a mäkký sám pred sebou hľadiac do hviezdnych diaľav, ktoré ostali to jediné fascinujúce, ktoré mi posledné chráni dušu. Možno len ďalšie z klamstiev, však mám ale pocit, že ľudia k hviezdam obracajú zrak tak veľmi málo. Hviezdam v očiach, na nebi či zrkadlám v jazerách plných temnoty a zabúdajú, že je viac. A možno je práve tá vidina možností prekliatím, ktoré mi trhá vnútro a taví každý ďalší krok do spleti nepríčetných konštrukcií, ktoré ústia do bodov v nekonečne plnom tmy. Život hviezd na oblohe. A môj.

 

Samozrejme som zasa trápne zlyhal a túžiace (hádam) dievča odišlo domov/práce samo s priehrštím tajných sĺz a hádam aj trochou pachu môjho tela, ktoré sa svetu snaží navrávať – tichým šeptom: „Som jeho.“ A ako takmer každý z mojich šeptov je aj tento jeden tak veľmi lživý a mne ostáva len falošné chlapáctvo a večná, odporná sebaistota. Asi by bol čas zatvoriť presýpacie hodiny a chvíľu nevedieť a nevidieť. Chvíľu sa nechať poblúzniť láskou a nevšímať si všetky tie chyby, ktoré s obľubou likvidujú motýle vylietajúce z ktorýchsi útrob zaľúbených. Sic len na moment, však tak krásny.

Niekde som zabudol... Ako sa zaľúbiť. Trápne?

 

Viem o toľkých slaných tajomstvách. Jej? A stačí len natiahnuť ruku a možno... Možno to je ona...

Niektoré ja plné hviezd chce hviezdy jej očí, lež to druhé sa pýta, koľko ich už chcelo pred nimi a pred ňou. A chce aby ho mala takého ako sa v nich vidí a vie, že ten obraz je falošný. A že jej ublíži. Že chcel. A urobil to. Urobil by.

Menej či viac a chvíle rozjímania o ktorých sa asi už nikdy nedozvie. Chvíle biele a červené.

 

Vzťahy sú ako mince, ich koniec je pád. Schytá to buď jedna, alebo druhá strana. A ja som opäť ostal stáť na hrane. A minca sa točí... Začínam sa báť. Raz dopadnúť musí.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Inak, asi sa to sem nehodí, but.... Ak ma nikto nechápe som kokot. I know it. Mám to aj na tričku.