Kdesi za humnami, široko-ďaleko Po domoch medzi ľuďmi, tak sa vravelo Že po nociach sa stratená duša túla To žienka noci, čo na lásku zabudla
Na široko-ďaleko vravia, to víla, Vravia tak, že raz mládenca očarila Že raz svojmu milému tak riekla v tanci Keď Nebesá, Zem, ani ľud hriech neznali
Raz riekla mu ona, že k noci sa zmráka V ten neskorý čas, keď posol smrti kráka On sľúbil jej svou lásku, do konca svých dní, Kým prúdi v žilách mu krv medzi živými
Ona sľúbená jednému pánu bola, Krvavá stopa noža v srdci ju zmohla A tak smutná zvesť o láske z odlúčenia V podobe víly po košiaroch blúdieva
Tak stúpa horami, pod mesačným jasom Tančí tam sama, na lúčke stromom, vtákom Mesiac usmieva sa na bytosť odetú Odetú do hábu hviezd, na svou nevestu
On túži po nej jak šuhaji spod Tatier Priľnúť do lona, nedotknuteľných ňadier Ponad štíty skalné, noc čo noc vykúka Nech vídať smie, vílu, čo o láske snila
Komentáre