Letí nízko nad zemou a už je nad vodnou hladinou. Uhnem hlavou, aby sme sa nezrazili. Aha, tam je ďalšia! Strácajú sa z dohľadu v slnečnom jase. Nie nadlho. Zdá sa, že im patrí táto časť jazera, lebo o chvíľku sú tu zas.
Jedna práve oddychuje na brehu na akomsi malom odlomenom konáriku. Úzke dlhé modré telíčko sa nepatrne chveje – vari dýcha? Alebo to chvenie spôsobujú závany vetra? Dlhé elipsovité krídla odrážajú a či skôr zrkadlia na sebe vysokánsku klenbu letnej oblohy...
Čo je na nej pekné? Hlava? Trochu veľká k štíhlemu telu. Telíčko? Len taký tenký modrý valček, žiadne ladné tvary! Krídla? Priesvitné blanky len zachytávajú farby okolitého prostredia, občas ich ani nevidieť... Tak čo vlastne?
Kmit – iba náznak pohybu - - - a je nad vodnou šíravou. Letí nízko, nizučko, len tak letkom bozkáva plytké vlnky, rozčerené vetrom.
Je krásna! Krehká! Nevypočitateľná - - - zhmotnené snenie - - - máš ho – nemáš – ani sám nevieš, kedy sa ťa opäť dotkne...
Nedotknúť sa hladiny
- iba letieť -
kresliť obraz svoj
na zrkadle vody –
A potom klesnúť
do lístia, do trávy
bez žiarivého obrazu
pod sebou . . .
Možnosť voľby :
Niečo za niečo
Každá z možností
má trhliny . . .
Pokračovanie? Áno, ale v inej tónine:
Zmena pozorovateľa. – aj nálady – bojová úloha: Sledovať správanie vážok –
- Babi, práve k nám letí minihelikoptéra: Uhni, má ťa na dostrel!
Uhýbam hlavou, preletela okolo. Zozadu vyzerá ako lietadlo – starodávne – dvojplošník. Pozor, vzlieta do výšky, potom prudko pikuje, tesne nad hladinou vyberie zákrutu a letí smerom k nám. Už nie je lietadlo, je helikoptéra. Vnuk má pravdu.
Hádžeme si vo vode loptu, trénujeme presné trefy aj vysoké oblúkové hody.
- Babi, sú za tebou! Dve, rovnaké!
Obzriem sa a skutočne – letia ku mne dve. Vykrúcajú piruetu doprava, doľava, oblietajú vnuka z jednej a druhej strany, miznú nám z dohľadu. Dnes nefúka vietor, a tak s počudovaním beriem na vedomie, že sa vážkam páči aj nad súšou. Hľa, skúšajú vysoký let až do koruny stromu, v tieni ktorého sme si rozložili naše sedenie.
Letci – akrobati! Ktovie, ako dokážu zladiť pohyb svojich dvojkrídiel v odvážnych obratoch, v prudkom lete nahor i nadol... Pri pohľade zboku sú helikoptéry, z iného pohľadu – typické staré lietadielka. A čo len dokážu!
- Byť tak chvíľu s nimi! Nimi! To by bol výskum! – vediem debatu s vnukom. Chvíľu ho baví vymýšľať, ako by to bolo...
- Babi, poďme do vody! – a už beží na neďaleký betónový nábeh, odrazí sa a skok!
Poberám sa za ním. Voda je dnes fantastická. Je mi jasné, že je po „vážčej“ téme. Nech sú, kde sú!
Nech si len lietajú, ako sa im páči!
Aj byť ľuďmi je dobre.
Rozmýšľam, akému nástroju by som zverila túto druhú časť? Možno nie jednému ... snáď celému orchestru? ... lenže hudobník vonkoncom nie som ... aká škoda ...
Komentáre
Mně vážky ani tak moc nevaděj.
Spíš mi vaděj ovádi a komáři. Na mě teda nejdou, nevím proč, ani klíšťata ani švábi, ale moji souputníci tak mávaj rukama, že mě vobčas trefěj. A to mi vadí
Jinak na vrtulníci je nejlepší Silka, ale úplně stačí 14,7 dmička, na mini, jak píšeš, možná i normální kulomet 7,62 lehká verze:-))))))
Mito, pozdravujem takto hneď zrána...
O chvíľu idem s ním k vode - tam je v týchto horúčavách najlepšie.