V životnej ceste každého vedca, či filozofa, ktorý sa zaoberá živými systémami (nech už pod tým chápeme čokoľvek) zrejme nevahnutne nastáva moment, kedy sa musí vyrovnať s pojmom nevyhnutnosti. A vtedy nastávajú podivuhodné konflikty mysle.
Z jednej strany doliehajú víťazoslávne pocity víťazstva z dosiahnutého poznania ďalších a stále ďalších poznatkov o tom ako fungujú organizmy, ako funguje naša myseľ. Všetko má svoje príčinne-následné vzorce, skúmanie našej podstaty má charakter vytrácania sa tajomného a nepochopiteľného. Najprv sa vytratila záhada nášho pôvodu v evolučnej teórii, a potom pomocou tej istej teórie uplatnenej na mysel sa vytráca aj posledné záhadno tohto sveta. Na všetko sú konzistentné teórie, všetko pripomína síce neurčitý, ale predsa len stroj. Niet miesta pre dušu, zato je veľa priestoru pre "mechanizmy".
Na strane druhej stojí zdesenie a výkrik: kde je potom slobodná vôľa? No nie je, mal by povedať filozof, ktorý sa zaoberá evolúciou. Jednoducho nie je. Lenže tento záver je zdá sa pre normálneho človeka vnútorne neprijateľný.
Veľa som sa naučil od evolučného filozofa Daniela C. Dennetta. Jeho chápanie mysle ako evolučne spojitého procesu vynárania sa z nevedomých foriem do vedomých je mne veľmi blízka. O to viac som bol prekvapený, keď som si prečítal jeho rozhovor pre online časopis Reason , venovaný jeho knihe Freedom evolves . Kniha je venovaná snahe zachrániť pre človeka pojem slobodnej vôle.
Hneď na začiatku rozhovoru odpovedá na otázku, prečo takýto názov knihy
Takáto odpoveď od evolucionistu je skutočne pozoruhodná, veď ak nie sme "iba" zvieratá, čo sme ešte navyše??? A prečo sú zvieratá "iba" zvieratá? Človek, ktorý pozoruhodne popísal vývoj mysle od reaktivity po prediktívnu myseľ a vedomie, určite aj preto, aby definitívne vyhnal ducha "duše" z filozofických seansí, zrazu zadnými vrátkami vpustí niečo "viac". Ale čo? No že máme síce prirodzenú, ale predsa "inú" slobodu ako majú zvieratá. Samozrejme - Dennett vie, že aj zvieratá majú myseľ a slobodnú vôľu, len... no akosi inak slobodnú. Žeby sa nám upotená kresťanská dušička vyhodená dverami vracala oknom? Nedôslednosť anglosaských filozofov ma vždy znova a znova prekvapuje.
Poďme však ďalej..
Čiže "inakosť" našej slobody tkvie v tom, že mačka nepozná, kedy udrie blesk na pole, ale my to dokážeme predvídať a radšej počas búrky cez to pole nepôjdeme. Táto "inakosť" je ale iba kvantitatívnej povahy, nie kvalitatívnej, pretoýe my rozoznáme viac vzťahov v prostredí ako mačky a mačky zasa viac ako povedzme červíky v pôde toho poľa.
Lenže ak je niečoho viac, alebo menej, je to stále to isté, len je toho viac alebo menej. Nie je to inakšie. A to by mal filozof vedieť a ja si myslím, že to aj vie. V pozadí totiž straší ten pocit, že človek je niečo "iné" ako napríklad mačka. Ale to nie je na tomto výklade to najspornejšie.
Povedzme naučím mačku aby ak hrmí, neliezla cez pole. Je slobodnejšia ako iné mačky? Zrejme sa zhodneme, že nie je, pretože robí to, čo od nej chcem ja, nie, čo chce ona. V inom prípade tak mačka ako aj ja máme rovnakú slobodu, napríklad ak horí zápalka môýeme do nej strčiť prst (labku) a nemusíme. A základná otázka je, prečo sa nepopálime, ak máme úplne slobodnú voľbu? Zrejme preto, že obe možnosti nie sú pre mačku a mňa rovnako výhodné, skrátka vyhneme sa utrpeniu, ak môžeme. Celý aparát našich myslí slúži na to, aby sme vyhľadávali pre nás výhodné možnosti a vyhýbali sa nevýhodným. A ak je mozog a vlastne celý organizmus konštruovaný na hľadanie najvýhodnejších riešení, tak sme sa veru nijako nezbavili determinizmu, práve naopak. A ak sú naše reakcie na podnety z prostredia vopred predurčené týmito deterministickými mechanizmami, tak sme rovnako deterministické stroje, ako napríklad počítače, či hromada piesku. Sme kvalitatívne rovnako neslobodní, či slobodní.
Tak kde je potom to "iné", ktoré nás odlišuje od zvierat? V tom, že dokážeme lepšie spracovať podnety z prostredia a rozoznať viac možností, z ktorých si zákonite a deterministicky vyberáme vždy tú najvýhodnejšiu, rovnako ako iné zvieratá?
O tomto som už raz písal obsiahlejší rozbor v článku Osudovosť . Vtedy som vlastne ešte ani netušil, že neurobiológovia predležili nesporný dôkaz, že to, čím sa tak pýšime, teda vedomie, vlastne koná najprv nevedome. Nech robíme akékoľvek rozhodnutie, pol sekundy pred samotným vedomým rozhodovaním prebiehajú v mozgu masívne nevedomé rozhodovacie procesy a vedomie už vlastne iba splní deterministicky rozhodnuté procesy. Tak kde je potom ukrytá tá slobodná vôľa?