Myslela som si, že to NIKDY nepríde. Moja matka si to myslela tiež, ale dákymi zvláštnymi silami som to zvládla. A teraz stojím tu... už o pár mesiacov ma čaká tá VRAJ skúška dospelosti. No mne sa nezdá, že to bude taká skúška. Najmä keď  sa tá naša plánuje ZASE meniť. "Pýtam sa: Na čo nám bude úroveň A a B, keď o rok sa to má zrušiť?" Ako by povedal môj dobrý kamarát - "CELÉ ZLE!!!" Na školstvo by sa malo vyčleňovať VIAC peňazí a mali by sa naplánovať osnovy, ktoré by nás nenútili toľko sa zbytočne bifliť. Je síce pekné, že vieme z každého roška troška (ako sa hovorí), no ja si myslím, že keď sa učíme všetko dohromady a je toho veľa, o pár týždňov to zabudneme. Prečo? Lebo je to pre nás nepodstatné!!! Všetci predsa veľmi dobre vieme, že nie je jednotkár ako jednotkár... Nabifliť sa vie veľa ľudí, ale len málo si to niečo, čo sa naučí, udrží v hlave...