O zápalke
     Mám  zelenú  hlavu  a  pružné  telo  zo  smrekového  stromu.
Dovoľte,  aby  som  sa  vám  predstavila,  som zápalka, ktorá ako
viete, vnáša svetlo do temnôt.
     Takto  si  v  duchu  zápalka  zabalená  v  papierovom vrecku
predstavovala, ako začne vlastné  veľkolepé vystúpenie pred tými,
ktorí  si ju  zapália. Na  tú chvíľu  sa veľmi  tešila najmä  pre
svetlo, ktoré má svetu priniesť.
     Bola rozhodnutá urobiť túto svoju  životnú službu čo možno s
najväčšou  svedomitosťou a  zodpovedne. Predstavovala  si, aká to
asi bude sláva, aká žiara!
     Svetlo  už poznala,  vedela, že  ho cez  deň na  Zem zosiela
Slnko a  v noci Mesiac. Keď  však zapália ju, to  bude čosi úplne
nové, bude to jej svetlo, ktoré odovzdá ľuďom na používanie.
     Ostatné zápalky  neboli o nič menej  veselé. Rovnako ako ona
vedeli, že sú poslami plameňov a  tešili sa všetky spolu, kedy im
zelené hlavy ovenčia ich vlastné lúče.
     Sem  - tam  im otvorili  papierové vrecko  a jedna,  či dve,
odišli do  sveta na skusy.  Každá sľúbila, že  na svoje priateľky
nezabudne, no žiadna z nich sa späť do vrecka už nevrátila.
     Z kôpky každým dňom rapídne ubúdali zápalky. Tie čo zostali,
si  to však  veľmi neuvedomovali.  Veď čas  nepoznali a  nevedeli
teda, koľko už ubehlo hodín či dní, odkedy odišla zatiaľ posledná
z nich obohatiť svet o svetlo, ktoré skrývala na svojej hlave.
     Zápalky sú  stále veselé. Aj  v tme, ktorá  predtým, než ich

začalo  ubúdať, trvala  skoro dva  mesiace, kým  boli zasunuté na
polici v sklade zápalkárne, kde sa narodili.
     Kde  sú, nevedeli.  Všade čerň  tmy a  ich oslnivý  smiech z
radosti z očakávania, kedy vzbĺknu plameňom.
     Potom sa všetko zmenilo.
     Niekto ich  zobral z police  a potom už  rad za radom  jedna
zápalka za  druhou opúšťali svoje dobré  kamarátky. V tom rýchlom
lúčení však nepociťovali smútok, lebo ho nepoznali.
     Aj naša  zápalka, ako iné  jej družky, spoločne  dobroprajne
každú priateľku s radosťou vyprevádzala do sveta. Vždy zakričala:
Nezabudni... - A už bolo o jednu zápalku vo vrecku zasa menej.
     V  jeden deň  pocítila na  hlave naša  zápalka s  nacvičeným
prejavom ako sa vo  vlastnom svetle predstaví, zvláštne svrbenie.
Potešilo ju, lebo aj zápalky  pred ňou, ktoré odchádzali z vrecka
do šíreho sveta, cítili to isté.
     Akúsi predzvesť budúceho svetla, ktorým ožiaria svet.
     Hneď sa s týmto poznaním zdôverila ostatným. Tie však cítili
to isté, všetky naraz.
     -  Pôjdeme teda  spolu! -  vykríkla naša  zápalka so zelenou
hlavou celá nadšená.
     Vrecko sa otvorilo a zápalky  sa začali rýchlo míňať. Ostala
posledná. Zrazu aj ona vyletela do sveta a o hlavu sa jej obtrelo
škrabadlo.
     - Horím! - jasala celá zružovená žltým plameňom, ktorý priam
akoby z jej duše vyletel do sveta.

     Krása! Jej svetlo sa  rozpínalo do celého priestoru. Zvnútra
plameňa sa  jej videlo, že naplnila  celú zemeguľu vlastným jasom
plameňa.  Nevedela,  že  zvonku  je  len  malým úbohým zápalkovým
plamienkom. Ona  vnímala veci inak. Teraz  je ona slnkom, ktorého
lúče sa  rozprestierajú od obzoru  po obzor. Pohľad  zvnútra ohňa
napľňa všetko plameňom.
     Oheň postupoval  a oheň zápalky  bol čoraz menší.  Videlo sa
jej, že sa to deje akosi prirýchlo.
     Najprv  akoby to  trvalo roky,  kým obhorela  len jej  hlava
a teraz, keď  je plameň na  konci zápalky, vidí  sa jej, že  svoj
horiaci život prežila v mihu sekundy.
     Pánabeka!  Po prvýkrát  pocítila strach.  Rýchlo naspäť hore
k vyhorenej  hlave,  súrila  svoj  malý  plamienok  z  posledných
drevených síl.
     Oheň však  už hore nenachádzal dostatok  hmoty, na ktorej by
sa mohol udržať. Bol tam iba popol a zuhoľnatené zvyšky.
     Čo bude so mnou? Preľakla sa zápalka.
     Veď môj plameň slábne, kam sa pominiem?
     A to bola aj jej posledná myšlienka.
     Zhasla.
     Nestratila sa však jej radosť. Tá zostala v nadzemskej žiare
obklopujúcej ducha dievčatka so zápalkami, ktorého tielko zostalo
na Vianoce mŕtve  a studené v bielom zasneženom  tichu ulice tak,
ako ho už majstrovsky vykreslil v svojej rozprávke O dievčatku so
zápalkami  Hans Christian  Andersen.  A  vedľa dievčatka  v snehu

ležala  naša vyhorená  zápalka,  ktorá  mala kedysi  zelenú hlavu
a horela  v  dievčatkinej  dlaničke  ako  posledná.  Spolu  s jej
záverečnou  myšlienkou,  z  dievčatkiných  ústočiek vybehla duša,
ktorá v žiari tej poslednej zápalky uvidela Stvoriteľa.

Stanislav Háber

(zo zbierky "O")