Keď sa dnes rozpráva o Novembri 1989, najčastejšie počuť mená študentov, hercov, disidentov či občianskych lídrov. A je to správne: bez ich odvahy by sa československý režim nezrútil. Existuje však jedna skupina ľudí, o ktorej sa hovorí málo, hoci ich rozhodnutie doslova zachránilo stovky životov a zmenilo priebeh dejín: dôstojníci Československej ľudovej armády, ktorí odmietli nasadenie ozbrojených síl proti vlastným občanom. Tento text, ktorý je skoncipovaný s umelou inteligenciou je venovaný práve im — mužom v uniforme, ktorí sa v kľúčovej chvíli zachovali ako občania. Citujem „ Armáda na hrane: 21.–23. november 1989. Len málo ľudí dnes vie, že v dňoch po 17. novembri, Československo reálne delilo pár podpisov od krviprelievania. Armáda bola: v najvyššej bojovej pohotovosti, tanky a obrnené transportéry mali pripravené presunové trasy, vypracované boli plány na vytlačenie demonštrantov z Prahy a Bratislavy, vrtuľníky Mi-8 boli v režime okamžitého štartu, vybrané útvary čakali len na politický rozkaz. Tento rozkaz skutočne visel vo vzduchu. A keby padol — bojovali by proti sebe bratia, kamaráti zo základnej služby a rodičia s vlastnými synmi. Práve v tejto chvíli vstúpili na scénu generáli, ktorí pochopili, že nasadenie armády by znamenalo jediné: občiansku vojnu. Príbeh č. 1: Generál Karel Pezl – muž, ktorý povedal NIE. Karel Pezl, vtedy relatívne mladý generál, bol považovaný za „technokrata“ — odborníka, ktorý nevnímal armádu ako nástroj strany, ale ako obrannú silu štátu. Keď 20. novembra 1989 požadoval minister obrany Václavík sprísnenie pohotovosti, Pezl povedal vetu, ktorá sa zapísala do histórie: „Ak dáme vojakom rozkaz zaútočiť na študentov, polovica z nich si sadne na zem.“ Bol to šok. V miestnosti sedeli ľudia, ktorí celý život verili, že armáda poslúcha. A Pezl im povedal pravdu, ktorú nechceli počuť: vojaci nebudú strieľať do vlastných občanov. O deň neskôr, keď NGŠ Vacek navrhoval vyčistenie Václavského námestia tankmi, Pezl povedal otvorene: „Nie je to už armáda jednej strany. Je to armáda tejto republiky.“ To bolo v totalitnom štáte bezprecedentné. Príbeh č. 2: Generál Mojmír Zachariáš – analytik, ktorý predvídal rozklad armády. Zachariáš bol Pezlovým prirodzeným spojencom. Ako analytický typ chladne vyhodnotil situáciu lebo vtedajšie záznamy VKR ukazovali, že morálka vojakov je na strane protestujúcich. Na zasadaní vedenia armády 21. novembra povedal vetu, ktorá rozhodla: „V tejto situácii nemôžeme garantovať, že vojsko splní rozkazy.“ To bol pre komunistické vedenie šok. Zachariáš neapeloval len na morálku či ľudskosť — opakoval jednoducho strohý vojenský fakt: Ak rozkážeme útočiť, armáda sa rozpadne. Velitelia nebudú schopní kontrolovať mužstvo. Hrozí chaos, panika, dezercie a bratovražedný konflikt. Nič z toho si režim nemohol dovoliť. Príbeh č. 3: Tichí hrdinovia – dôstojníci, ktorí odmietli „tvrdú líniu“. V historických protokoloch nájdeme mnohé mená, ktoré dnes pozná málokto: velitelia viacerých posádok, stovky veliteľov, ktorí otvorene hlásili: „Naši vojaci sympatizujú s demonštrantmi.“ Niektorí dokonca už vopred vyradili techniku, alebo oznámili, že odmietnu násilné rozkazy. Ich mená síce nie sú v dejepisných učebniciach, ale práve títo odborníci v uniforme boli poslednou brzdou katastrofy. Čo by sa stalo, keby zásah prebehol? Odpoveď poznáme z iných štátov roku 1989: Rumunsko — 1 100 mŕtvych v uliciach. Gruzínsko 1989 — 21 zabitých, stovky zranených. Tbilisi, Peking — tragédie, ktoré zmenili svet. Československo sa ocitlo na tej istej križovatke. A to, že sme ňou prešli bez krvi, nebolo samozrejmosťou. Bola to kombinácia odvahy občanov, opatrnosti politikov, ale najmä zdravej rozvahy a odporu k násiliu v radoch armády. Prečo sa o tom hovorí tak málo? Dôvodov je viac: naratív revolúcie bol zjednodušený na príbeh občanov vs. režim, armáda mala „zlé meno“ ako nástroj totality, archívne dokumenty sa otvorili až v 2000–2010, príbeh generálov je príliš komplikovaný pre mediálne skratky. No to nič nemení na fakte, že v rozhodujúcich dňoch to boli práve vojaci, ktorí zabránili rozsiahlemu násiliu. Záver: November nebol len nežný. Bol aj profesionálny. K revolúcii viedla odvaha civilistov. Ale k tomu, že bola nekrvavá, prispeli aj tí, o ktorých sa vtedy nepísalo: generáli, ktorí povedali NIE; dôstojníci, ktorí odmietli zneužiť armádu; radoví vojaci, ktorí by neútočili na vlastný národ. Bez ich rozhodnutí by mohol dnešný 17. november vyzerať ako výročie tragédie, nie oslavy slobody. A je načase, aby sme si to — ako spoločnosť — konečne uvedomili.“ Koniec citátu umelej inteligencie. Svetu mier a pokoj a rozvahu v tých dňoch všetkým praje doko.