Kedysi dávno pradávno, boli televízne noviny o tom, kde čo kto nadštandartne nadojil, ako sa na 194 percent plnia 5 ročnice, a že v Sovietskom zväze to robia ešte lepšie, a taká sovietska kravka nadojí aj sto litrov denne...

A radostne pobehovali iskričky s kvietkami k pamätníkom hrdinov, a Brežnev sa pusinkoval s našim paralyzovaným vrcholným pohlavárom, lebo všetci sa báli nepusinkovať, a ani to nepomohlo, lebo i keď sme dojili ako o dušu, aj tak k nám v 68 vtrhli Rusi aj s celým zblbnutým RVHP ansámblom, lebo sme skúšali dojiť tak nejako neprípustne imperialisticky, teda realisticky, a bolo nám klepnuté po prstíkoch tak intenzívne, že doteraz sme sa z toho nespamätali...

Sme národ pohrobkov sluhov aj hrdinov, vždy som si hovorila, že hádam raz zvíťazí zdravý rozum, ale asi sa nedožijem....

Sme národ rodičov, čo  apaticky prijímali veci, a stáli v radách na hajzláky a banány, tváriac sa nadšene zo šedých dupačiek pre deti, budúcich to šedých davových robotov, lebo odlišnosti boli neprípustné, lebo rovný s rovným bolo motto, a deti baníkov sa pohybovali v kaštieľoch, neúctivo sa v zablatených čižmách váľajúci po vlastnej histórii, zabíjajúci pre istotu, v sebe, stud, z toho, čo robia, len kvôli tomu, že tomu nerozumeli....ale veď aj francúzsky proletariát, spálil vzácne nábytky vo Versailles, ovínený pocitom moci, nad mocnými, ničil svoju vlastnú minulosť....tak prečo by sme to nerobili aj my, ale nie je to už náhodou pridlho?
A tak sme nenaučili svoje deti sa biť, prekonávať problémy, vážiť si tradície a rozoznávať ozaj cenné veci, a teraz sa náramne čudujeme....

Ak sú pre nás celebritami bývalí veksláci, a skutočne sa po fórach zaoberáme tým, že silikóny, ovínený zrazu slobodou slova, prečo tá sloboda je len o tom, že kadíme síru na kohokoľvek úspešného, rýpeme sa v minulosti mŕtvych hercov, a znovu sa nechávame kŕmiť, ako také kŕmne husy, čímkoľvek, čo nám umožní prejaviť ničneriešacu zlosť, a koktajl dobre urobenej práce zavŕšime spochybňovaním čohokoľvek zmysluplného....lebo nám len oreklamované, nadiktované, módne a opäť davové je vlastné?

Kedysi sa v televíznych novinách neobjavovali negatívne správy a ak, tak to bol len malinkatý dvojriadkový oznam, v čiernej kronike, lebo to bolo fajn, mať pocit, že u nás, čo tak dobre dojíme, nikto nikoho nevraždí a neokráda...
Ale dostala som sa k veľmi tajným časopiskom, cez kamarátku, čo mala otca na kriminálke, a to teda bolo čítaníčko, až som sa bála zaspávať, tuším sa to volalo kriminalistický zborník....

A tak máme demokraciu, a chlieb a hry a falošné kulisy pokračujú, a doba sa zmenila, kriminalistický zborník sa stal hlavnou súčasťou správ a spolu s informáciou, že sa niekde narodilo trojhlavé mačiatko, mám ísť spokojne polopenzijne spať....

Lenže ja už nemám moc času, mňa už nezaujímajú mocenské žolíky, ja už túto hru nechcem hrať, hádam mám už právo na pravdu...

Nezaujíma ma, že sa niekde pobili cigáni s bielymi alebo opačne, alebo medzi sebou a osem havárií, chcem, byť v hlavnom spravodajskom primetime informovaná, čo sa deje vo svete, čo sa deje u nás doma, v politike, ekonomike a čo to pre mňa znamená, chcem byť ozaj tým občanom, čo má právo na spravodlivosť, má právo vedieť, že zločin je trestaný, a aj kedy, prečo a začo, tá reality šou parlamentná, čo sa premieta v noci, nemá ďaleko od sovietskych dojičiek, čo dojili stokrát lepšie, a bola to taká blbosť, a všetci to vedeli, ale proste sme ako ustrašené teľce s tým skúšali žiť, tajne sme počúvali rádio Luxemburk, kopírovali sme na šumiacich magnetofónoch Sonet duo, či tak nejako Beatles, tajne sme počúvali Kryla a slobodnú európu, a ja nevidím žiadny rozdiel....

Nemám pocit slobody ani teraz, tak ako som ho nemala pred tým, nemám pocit spolupatričnosti ani teraz, a pred tým som si musela ozaj rozmyslieť, s kým toho Kryla budem počúvať, pre mňa sa nič nezmenilo, stále tá istá pesnička, klamstvá, zavádzanie, odvádzanie pozornosti a hnus, ktorý pokorne znášame....

Sú síce miesto narýchlo ofarbičkovaných fasád, a nafarbenej trávy, malebné bilboardy, aby ľud mal čo pozerať a na čo byť hrdý, ale ani vtedy ten ľud nebol rádio Jerevan, a neprijímal, vediac, že vzadu za tou fasádou je len hnoj a ruiny, ale boli sme ticho, sovietsky zväz dokázal byť totiž nepríjemný, tak nepríjemný, že napríklad, keď sa dostala dcéra vyhodeného komunistu, a neskôr podvratného živla na vysokú školu, lebo to bola dobrá stratégia, si neposlušný, tak ešte aj tvoje vnúčatá budú kopať kanály na Sibíri, tak keď sa tá strašne kádrovo čierna ovca dostala na vysokú školu, tak celý týždeň to vysielala slobodná európa......a mali sme medzi sebou aj ŠTB mládežníkov, čo sa s nami posedávali na prednáškach, nadávali na režim, aktívne donášali ilegálne veci, opíjali sa s nami v krčme, objímajúc nás a zvádzavo sa vyjadrovali nepatrične proti sovietskemu impériu,  a potom večer na nás písali také niečo, ako kádrové reporty, naši spolužiaci, a teda, aj tak sme neboli blbí, a vedeli sme, kto to je :)))))

A ja nevidím žiadny rozdiel, medzi minulým režimom, a na dostatok banánov a hajzláku môžem kašľať, a von nemám čas ísť lebo musím robiť na DPH a dane, stále žijeme v pôvodnom režime, teraz už hlasnejšie papuľujúc na anonymných fórach internetových, a niekedy nám je na vracanie, ako keď v televízii uvidíme kúsok reality šou, kde nejaký magor učí deti v škôlke anglicky, objasňujúc im, že čo je to fucking a veselo naladený moderátor, okomentuje túto neskutočnú nehoráznosť s tým, že rodičia asi nebudú mať radosť....

V telke máme stredoveký putovný cirkus, kde sa davy šli umlátiť, aby videli vlčieho muža, dvojhlavú ženu a slonieho neviemčo, a po tom všetkom, ráno v robote nadávame na štrajkujúcich kamiónistov, lekárov, učiteľky, miesto toho, aby nám bolo jasné, že to robia aj pre nás a aj za nás...

Konzumujeme odpadky mediálne aj fyzicky, neznášame úspech, lebo sme pohrobkovia súdruhov, nenávidiacich zbohatlíkov, rozpadajú sa nám manželstvá, nevieme si poradiť s vlastnými potomkami a nevieme čo robiť s prestárnutými rodičmi,  neustále čakáme, že to niekto za nás vyrieši, zblbnutí reklamami si berieme úvery, nedumajúc ani minútu nad tým, že obaja, teda manželia, v  jednu a tú istú chvíľu môžeme prísť o prácu, a zase nevidím žiadny rozdiel, vyrastala som v dobe, kedy sa o nás predsa štát postará....

A ak sme na tom zle, tak to nie je naša vina, môže za to štát, cigáni, židia, globálne otepľovanie, a vrátim sa do minulosti, sovietsky zväz, kulaci, šľachtici, rakúsko uhorsko, maďari a tí smelší k tomu ešte prifaria samovu ríšu a tatárov....

Za tých mnoho rokov čo žijem, sa nič nezmenilo, pre mňa osobne nedošlo k žiadnej zmene režimu, jediné, čo sa pre mňa zmenilo je to, že už mi dá pôžičku hocikto, nielen prvá stavebná a wustenrot.....a pre milku čokoládu už nemusím do rakúska....a to je všetko......

Keď mi za socializmu ukradol nejaký magor, moje milované super rifle, na ktoré som makala v nočných službách v pekárni, tak mi policajti povedali, že si nemám povaľovať Tuzexové tovary po balkóne, a že mám byť rada, že sa mi nič horšie nestalo.....

Keď ma vykradli za demokracie, tak mi forenzní pracovníci naznačili, že moc pozerám americké seriály, lebo som ich, uťahaných súdruhov upozornila, že na tom skle je krv a DNA a po zemi sa povaľuje ohorok neznámej značky....

Aj za socializmu chytili toho, čo mi ukradol rifle, ale stalo sa to, že sa nič nestalo, lebo už neviem, ten lapaj mi škodu nenahradil, a vlastne ani nebol, a vlastne som si rifle samoukradla, resp. zabudla pri bujarej oslave prvého mája na gottwaldovom námestí....

A aj teraz chytili, toho, čo ma okradol, ale prišiel mi taký oznam zo súdu, že už dotyčný sedí, za oveľa závažnejšiu trestnú činnosť, ako to, že mi rozmlátil okno a vykradol ma, zrejme zachľoštil nejakú babičku, a tak sa zase nič nedeje, a škodu mi nenahradí, a a nemám nárok, a tak som si povedala, že ak by som to dôchodkovo nezvládala, vykradnem osem domov, potom niekoho prizabijem, ale nie celkom, a odsedím si rok, za tú závažnejšiu činnosť a potom som za vodou....

Som otrávená z toho sveta, čo je nám nanucovaný, taký pekný a čačaný, plný príjemných zážitkov a istôt a bezstarostnej budúcnosti, a som otrávená z toho, že jediné zmysluplné v momentálnom stave môjho bytia, je prelistovať letáky v schránke, a bežať do Lídla na lacné kuratá, a na jar asi zase zasadím paradajky, lebo tie, čo som jedla včera nemali chuť, vôňu a ani farbu, myslím že zreli v kamióne spolu s banánmi, na nejakom kontrabande, lebo tie paradajky chutili ako čínske ponožky z Miletičky, asi napáchli, cestou, banány som nekúpila....

Bola som prvé dieťa v jasličkách nových, za socializmu, aj ma nafilmovali aj vo večerníku som bola odfotená, a bol tam text, že síce ešte neviem stáť na vlastných nohách, ale súdružky sestričky ma vynesú na socialistické slniečko, a tak som zdravá a prospievam, a potom ma niekto zháňal po čase, že ako žije to prvé dieťa, lenže ja som už dávno chytala motýle u starších manželov, kde ma moja mamka, po mojom neustálom proteste, jasličkovom slničkovom, umiestnila a kde som sa mala ako v raji....A novinár ma skúsil narvať zase do tej postieľky, v slniečkovom zariadení, ale som vraj revala ako tur, tak ma odfotili na nejakej neidentifikovateľnej lúčke....

Už teda od detstva ma nebavili materské krídielká štátu, čo sa o mňa postará, lebo sa nepostaral, postarala som sa sama, a robila som to aj v minulom storočí, a robím to aj teraz, možno som mala dobrý základ v zlatých manželoch, pôvodom veľmi zlým, na tie doby, ale zostala im vilka so záhradou a tými motýľmi, a ja si stále pamätám, ako ma mali radi, a ako som videla prvý krát, že sa oplatí byť na vlastných nohách ozajstne, lebo tam v tej záhradke, u dvoch takmer modrokrvných parazitov,  som sa naučila chodiť okamžite, kvôli tým motýľom, starej vôni dobrej minulosti, malinovej grískaši, a dobrým mravom, ako fundamentu úspechu a voňavej fajke uja fon XY....kto by odolal, že? :))))