Mysľou mi blúdia stále tie isté myšlienky. Áno -- nie ?? Ako pokračovať? Trvá to už pridlho. Som človek, ktorý nikdy nie je spokojný. NIe je spokojný s ľudmi, svetom, so sebou samým už vôbec nie. Čím to je? Som príliž náročný? Pochybujem. Keď som prežíval ťažké chvýle v minulosti som sa rozhodol, že budem bojovať. Nebudem nikdy dbať na riziko, bolesť budem ignorovať. Dá sa to a neverili by ste aké je to jednoduché. Až príliž. Odovzdávanie cien sa nekonalo. Vystriedal ho ďalší pocit. Nový, pocit, dosiaľ nepoznaný. Pocit prázdnoty. Jednostaj som dával pozor na každú myšlienku, ktorá mi prebehla hlavou. Dával som pozor na nálady, ktoré som si pripúšťal. Dával som si pozor na všetko, čo sa týka môjho vnútorného života. Večné depky som nahradil prácou a z podpriemerného študenta sa stal nádejný uchádzač o maturitu. No čo mám z toho? páči sa mi drieť do úmoru a zaspávať nad papierom. No možno sa mi to vôbec nepáči a ja som si intenzívne štúdium vybral iba preto, aby  som umlčal krik svojho vnútra.
Krok proti osudu, to bolo moje rozhodnutie. Teraz necítim bolesť. Je mi fajn. Ale je to pravda?
Bojím sa, že môj život stratil to jediné cenné čo mal. Dušu. No mal som na výber? Stále máme na výber? Kým by som bol, ak by som sa nerozhodol umlčať hlas svojho vnútra? Možno by som tu nebol a možno?