Niekedy musím ráno vstať skôr ako je ráno. Niekto by povedal, že je ešte noc. Hlboká noc. Akurát taký čas, že keď si švihnem tak chytím prvú rannú električku. Čiže pre takého električkára to možno už je normálne ráno lebo on si musí švihnúť ešte viac, keďže on je tá prvá ranná električka ale v každom prípade je to na normálneho človeka hlboká noc.

V takom čase ma žena odvezie do práce. Moja žena je na mňa dobrá a vie, že ja som ráno bezprizorná osoba. Ja totiž precitnem až v čase obedňajšej dopravnej špičky keď už vodič rannej električky má koniec smeny. Tak moja žena tuší, že ja som v takom čase nebezpečná osoba. Pre seba a aj pre okolie. Tak ona vtedy vstane a radšej ma odvezie do práce.

Moja žena už potom nerieši, že aké škody ja môžem v takom stave napáchať v práci ale má dobrý pocit, že toho starého chrena odviezla a môže žiť s pocitom dobre vykonanej manželskej práce. Lebo v takom manželstve je to niekedy poriadna fuška. Takí manželia musia jednak rozmnožiť rodinu ako základnú bunku spoločnosti a jednak musia udržiavať rodinný krb čo sa ale v oboch prípadoch myslí viac menej obrazne.

Ak si teraz myslíte, že ja ráno rozmnožujem našu rodinu a teraz to tu popíšem tak to ste na hlbokom omyle aj čo sa týka prvého a aj čo sa týka druhého. Ani nerozmnožujem a ani nepopisujem. Mne ide teraz skôr o rodinný krb, čo ale tiež neznamená, že vám poviem ako ládujem drevené polienka do krbu. To sa tiež myslí obrazne.

Udržiavať rodinný krb znamená aj to, že normálny muž, čo ešte nepatrí do starého železa vie aj tak strašne skoro ráno vstať a nezobudiť ženu a odísť do práce tak aby stihol prvú rannú električku a nikomu vrátane seba pri tom neublížil. Normálne mi to ale nevychádza vždy podľa predstáv hoci s takou predstavou vždy zaspávam. Základom je nezobudiť ráno ženu.

Mne vždy takto skoro ráno, ešte v hlbokej noci zazvoní budík a ja začnem buchotať po stole, lebo ho chcem vypnúť. Keď tak buchocem tri minúty tak mi žena povie: "Preboha, vypni už ten mobil" a mne vtedy dôjde, že mi nezvoní budík, lebo žiaden nemám. Dosť ma po takom buchotaní bolí ruka ale väčšinou už otvorím oči a vidím telefón, ktorý má už od toho vyzváňania a buchotania skoro vybité baterky.

Potom je dôležité tichúčko opustiť izbu ale ja keď najprv narazím do stolíka, potom do postele a potom do knižnice a ešte spadnem lebo mám len jednu papuču a narazím do dverí, tak potom sa z manželkinej postele zase ozve: "Preboha, ja už vstávam, len tu neporozbíjaj celú izbu" a žena mi zapáli svetielko aby som našiel konečne východ z izby.

Tak nejak to potom pokračuje, hoci ja si samozrejme chcem udržať povesť chlapa, čo to zvláda ale keď idem do izby vrátiť do postele pyžamo, tak buď v tej chvíli zase začne vrešťať budík v telefóne, ktorý som zabudol vypnúť alebo zase narazím v tme do postele, stolíka a knižnice a plus dvere strašne buchnú a moja žena na to povie: "Už som hore, choď si zobrať jablko". Potom sa stretneme v chodbičke a moja žena vždy povie: "Ukáž jablko" a ja si idem zobrať do kuchyne jablko a moja žena dodá: "Ja som normálne, že svätá žena". A potom už ideme do práce a ja viem, že som chlap do starého železa.

Ale dnes je všetko inak. Dnes ráno som na prvý krát trafil telefón. Nezakopol som o nič. Dokázal som nezdemolovať kúpeľňu a dokonca som si obliekol aj spodné prádlo. Potom som potichučky vošiel do izby aby som do postele uložil nočný spací odev a bol som ticho ako myš. A zrazu sa z tmy na mňa pozreli z postele dve veľké oči. Aj som si povedal v duchu, že sa na to môžem vykašľať, že som ticho ako myš a aj tak je hore. Ale potom som si všimol že tie oči sú príliš blízko pri sebe a moja žena ich tak blízko nemá. Keby som nevedel, že som chlap čo nepatrí do starého železa tak by som aj zakričal: "Padaj ty chlpatá potvora z môjho pelechu do svojho" ale neurobil som to. To by sa mohla prebudiť aj žena a možno by si to nevysvetlila pozitívne. Pohladkal som psa po hlave a potichučky som sa vyparil. Stihol som rannú električku, akurát som zabudol na jablko. Ale chlap, čo nepatrí do starého železa to bez jablka vydrží. Zvládol som to bez straty desiatky.

Teda musím pripustiť, že sa v električke stala taká čudná vec. Nastúpil taký chlapík a čudne si ma premeriaval. Keď si ma dopremeriaval tak na mňa spustil po anglicky. "Jes" povedal som mu úprimne. A keď pokračoval tak som dodal: "Jes, fiftín minits" a on už potom nehovoril nič. Ani ja. Tak sa mi teraz s odstupom času zdá, že chcel ísť na stanicu a do odjazdu vlaku mu ostávalo dvadsať minút. Ale keď ma zabijete, tak sa mi zdá, že sedel v zlej električke. Teda sedel v električke so zlým človekom.

Ten človek síce ešte nepatrí do starého železa ale zase tak nejak inteligentne sa s ním v prvej rannej elektičke nedá rozprávať. To zase tiež netreba preháňať.