Sadnem do auta, začnem nadávať na dôchodcov zúfalo sa vrhajúcich pod kolesá moje i ostatných v tak priehľadnej snahe zničiť posledným krokom života svojho život niekomu inému v ekvivalente vztýčenej pästi krutému osudu a tak egoistickej najmä preto, že osudy ostatných sú dosť skurvené aj bez vybitých zubov a výčitiek svedomia. Zväčša.

Vysadnem a zapadnem do kukane, len aby som si vypočul ranné klebety drahej súpútničky, zaháňajúc myšlienky na jej slastné vzdychy a lýtka na mojich pleciach tesne potom, čo by som jej jediným pohybom vyhrnul tú prekliato úzku sukňu vysoko nad boky a stiahol ružové tangá, ktoré sa pod ňou rysujú.

Pozerám von oknom a prepadám do depresií týkajúcich sa budúcnosti človeka dosť inteligentného na to aby si uvedomil, aká je nula, ale príliš hlúpeho na to, aby vedel vymyslieť, čo s tým urobiť.

Ementálne cvičenie.

Nová brigádnička pochváli modré oči a pozve ma na kávu.

Poviem jej, že sa mi deň odo dňa páči viac a viac a neskôr pár ďalšich významne tupých komplimentov, ktoré síce ukazujú, že sa snažím, ale nie až tak, aby som stratil status quo. Aj tak vie čo chce a viem to aj ja.

Zapálim si a vychutnám nenávistné pohľady kolegu vracajúceho sa domov k dvom deťom a manželke bez spoločnosti sladkých a hebkých Béčok s prísľubom bradaviek snáď pekne voňavých a ružových.

A potom si uvedomím, že ma doma čaká niečo podobné.

Ružové bradavky a útly driek, ale žiadne lýtka na pleciach, len klasický misionár a vypachujúca vášeň s trochou stereotypu, no stále celkom atraktívna.

Konformná.

Vysporiadať sa s osudom, ktorý nechcem stratiť vo svete plnom vecí, ktoré chcem získať.

Končiť medzi prúdmi.

Vydržím?