Tento príbeh sa udial roku 666, v roku, v ktorom mnohí proroci a veštci očakávali nezvratný príchod syna Pána temnôt ako jeho odpoveď na umučenie Božieho syna ľuďmi a tým demonštráciu toho, že prvotný hriech, čiže zlo, s ktorým sa každý človek rodí, nie je možné už nikdy zmazať a že ľudia ho nedokážu potlačiť ani vtedy, ak ide o dieťa nebies...

  

   Pustým a tmavým lesom kráčala Myšlienka, ktorá všade, kde prišla, roznášala smútok, chudobu a nenávisť jedného voči druhému. Teraz však našla niečo, čo doteraz ešte nikde nevidela. Našla mesto, ktoré doposiaľ nebolo poznačené  zlobou, mesto prekypujúce radostným životom, pokojom, láskou a porozumením. Aby však mala myšlienka nejaký účel, musí sa vždy nevyhnutne spojiť s mysľou. Túto našla v osobe pustovníka-filozofa, ktorý sa bezcieľne túlal svetom a práve prechádzal lesom. Tak ho napadla a opantala mu celú jeho myseľ a vedomie. Pri pohľade na výjav Mesta nepoškvrnenosti sa pustovníkovi odrazu zakrútila hlava a v mysli sa mu vynorili hádky medzi ľuďmi a apokalyptické výjavy možnej budúcnosti  tohto doteraz hriechom nedotknutého mesta. Jeho temné srdce sa rozochvelo a zablčalo plameňom skazy. Keď prišiel do mesta, ľudia ho pozdravili, ale on na ich priateľské privítanie nereagoval. Namiesto toho kráčal od domu k domu, kradol a vymieňal veci za zbrane a iné nástroje skazy. Ľudia obývajúci Mesto nepoškvrnenosti s takýmito vecami ešte nemali nikdy do činenia, avšak keď ich vyskúšali, objavili perspektívne možnosti ich využitia. V mysli ich tiež napadla Myšlienka. Myšlienka panstva jedného človeka nad druhým. Myšlienka panstva nad celým svetom. Myšlienka však nikdy nie je a nikdy ani nebola tým posledným, pri čom ľudia zostanú. Aby sa mohla predstaviť v plnej kráse ako dokonalý celok, je potrebná prvotná iskra, pomocou ktorej je možné ju zrealizovať. Aj tej sa Jej dostalo. Postupne medzi týmito poslednými obyvateľmi Edenu začali vznikať hádky, rozbroje a konflikty. Toto napokon viedlo k Nevyhnutnému. Vražda. To je to slovo, ktoré dalo bodku za ich „poškvrnenou nepoškvrnenosťou“. To bolo to slovo, ktoré spečatilo ich osud tým, že nezastaviteľným a nekontrolovaným vraždením bola napokon vyhladená celá mestská komunita. Vražda. Toto slovo potvrdilo, že podstatu každého človeka tvorí hriech, ktorý je však spútaný okovami spoločnosti. Spoločnosti, ktorá z vôle Božej tvaruje správanie každého jednotlivca a to tak, že finálnym výsledkom jej pôsobenia je obmedzenie absolútnej slobody človeka. Našťastie. Ak by ľudia neboli „slobodne neslobodní“, tak by aj u nich vznikol priestor, ktorý by mohla pomôcť vyplniť Myšlienka.

  

   A čo sa stalo s pustovníkom-filozofom? Ten doteraz chodí po svete a hovorí si, že jemu sa takáto vec nikdy nemohla a nikdy nemôže prihodiť. Veď patrí medzi tzv. civilizovaných ľudí, ktorí vedia, ako sa treba správať. A napokon, prirodzený zákon nachádzajúci sa v každom človeku by mu takto konať nikdy nedovolil. Myslí si, že Satan a jeho Myšlienka existujú len v biblických príbehoch a hororových filmoch. Žije životom, ktorý mu nedovoľuje zamýšľať sa nad hlbokými otázkami. Žije životom, ktorý je povrchný, konzumný a plný rozkoší a ktorý mu umožňuje zabúdať na otázky týkajúce sa skutočnej, plnohodnotnejšej existencie. Ale nie je toto práve tá iskra, ktorá umožňuje zrealizovať Myšlienku ? Myšlienku, ktorá sa filozofa snaží opätovne napadnúť? A to iba spôsobom nie až tak viditeľným?