Včera večer som dostal z hlavy tento príbeh a dnes popri varení som ho dokončil. Zatiaľ je to bez korektúr, ktoré určite prídu, ale možno sa to niekomu hodí na dnešnú nedeľu. Moja rodinka to ocenila.

Tajomný cudzinec a zvonárovo tajomstvo.

 jednom meste žil zvonár Gloch, ktorý vyrábal vychýrené  zvony pre celú krajinu. Ľudia však len z povzdychom a smútkom sledovali, ako z jeho zvonárskej dielne smerujú do rôznych kútov krajiny novučičké zvony a v ich mestečku sa nenachádza ani jeden zvon, ktorý by sa rozozvučal na početných kostolných vežiach.  Richtár a radní už dlhé roky okrádali už aj ak chudobnú mestskú pokladnicu a mestečko bolo čoraz chudobnejšie. Postupne sa z neho vykrádal život a veselosť. Pár boháčov zdieralo ľud tohto chudobného kraja, ktorý sa modlil za svoj lepší osud v niekoľkých kostolíkoch, ktoré však nemali žiadne zvony.  Ľudia si pre veľkú chudobu nemohli dovoliť zbierky na odliatie zvonov a tak  sa každá sviatosť musela zaobísť bez zvonenia. Tento neutešený osud ľudu neostal ľahostajný zvonárovmu srdcu, ktorý sa dlhé roky modlil ku pánu Bohu, aby mohol niekedy bez odplaty odliať mestu zvony do mestských kostolných veží. Len keby mal dostatok zvonoviny. Až raz.... Práve bolo slnečné poludnie a  mestečku sa blížil prekrásny koč, ktorého pozlátené ornamenty sa zrkadlili už z ďaleka. Spenené kone sa prehnali šialeným cvalom ulicami mesta a zastali na námestí. Krásny koč neušiel pozornosti chamtivého richtára a radných, ktorý poklonkujúc vyšli z radnice privítať vzácneho hosťa. „Čo Vás k nám privádza, vzácny pane?“ poponáhľal sa s príhovorom richtár ešte skôr, ako vzácny hosť vyšiel z pozláteného koča. „Ďakujem Vám za privítanie a prajem tomuto požehnanému mestu veľa šťastia a mnoho bohatých rokov tak, ako to je u nás. “ Pri slovách o bohatstve sa radným v očiach zažiarili plamienky žiadostivej chamtivosti a okolo stojací chudobní si len hlasne povzdychli, čo neušlo pozornosti hosťa. „Toto musí byť veľmi bohaté mesto, keď má takého chýrneho zvonára, ktorého zvony prinášajú šťastie a bohatstvo...“ nedokončil vetu a radní ho už ťahali do mestskej radnice. Hosťove slová sa im nesmierne pozdávali a tušili, že tento hosť znamená pre nich znak bohatstva. Usadili ho do richtárovho kresla, usporiadali honosnú hostinu a otázok týkajúcich sa peňazí nebolo konca. „Čo ste to hovorili o našom zvonárovi a bohatstve?“ spýtal sa richtár neznámeho pocestného. „Musím Vám povedať, že je nesmiernym šťastím tohto mesta, že má zvonára, ktorého zázračné zvony prinášajú mestu šťastie a nevídané bohatstvo“. Chamtivý radní len s úžasom počúvali príbeh, ktorý im vyrozprával bohatý kupec. „Pred pár rokmi sme  všetci bohatí občania nášho  mesta zakúpili zvonovinu na odliatie zvona. Ku zvonovine sme na radu veštice potajme pridali  aj svoje peniaze a drahocenné kovy. Neviem, či by som Vám to mal hovoriť, ale tým čo dali najviac, sa peniaze desať...až stonásobne vrátili. Ale toto je už iný príbeh.“  Na prosíkanie radných, dychtiacich po bohatstve im porozprával aj príbehy nesmierného zbohatnutia tých, ktorí dali svoje bohatstvo roztaviť vo zvonovine. „No, myslím si, že som toho narozprával už dosť a teraz sa už vyberiem za vaším zvonárom, aby som mu prejavil vďaku nášho bohatého ľudu.“ Zdvihol sa od stola a nastúpil do zlatého koča, ktorý sa stratil v prachu ulíc mesta. Jeho koč sa zastavil až pred zvonárovou dielňou a neznámy cudzinec vstúpil do jeho príbytku. Ich rozhovor trval len krátko a neznámy cudzinec opustil mesto ešte pred západom slnka. Odvtedy sa začali v meste diať čudné veci. Pri zvonárovej dielni sa pristavilo niekoľko vozov medi a starej zvonoviny, ktorú zakúpili mešťania mesta. „Zvonár, toto je zvonovina pre zvony do našich kostolov.“ hovorí richtár  a prikazuje zvonárovi odliať zvony pre každý kostol v meste. Posledný voz bol prekrytý však ťažkou plachtou. „Na tomto voze sú všetko zlatky, striebro a  iné cennosti, ktoré roztav vo zvonovine, aby boli zvony krajšie zvonili zvonivejšie.“ prízvukoval richtár. Zvonárovi netrvalo dlho, pokiaľ odlial dvanásť krásnych  zvonov, lebo do zvonárskej dielne chodili pomáhať zástupy chudobných, ktorí odchádzali od zvonára nesmierne šťastní.  Keď uvideli lesknúce sa zvony chamtiví mešťania, veľmi sa im potešili, lebo si mysleli, že je v nich roztavené všetko ich bohatstvo. Už sa nevedeli dočkať dňa, keď sa rozozvučia v kostolných vežiach a ich zvuk im začne zapĺňať ich vyprázdnené pokladnice. Zvonár sa len usmieval popod fúz, lebo vedel, že každý zvon je na začiatku krásne lesklý a až po niekoľkých rokoch zvonovina dosiahne svoju patinovú farbu, v čom bol fígeľ zvonára a tajomného cudzinca. Ale ktorého mešťana by už napadlo štverať sa po rokoch do kostolnej veže, pozrieť sa na kostolné zvony. Dvanásť zvonov bolo   slávnostne vysvätených tesne pred Vianocami a boli pomenované po dvanástich apoštoloch.  Prvé tóny dvanástich apoštolov sa rozozvučali po celom meste pred polnočnou omšou na Vianoce a zástupy bohatých aj chudobných za ich tónov smerovali do kostolov. Chudobní v kresťanskom duchu Vianoc a bohatí v chamtivom očakávaní bohatstva. Už po tomto prvom zvonení sa bohatí dočkali zázraku, keď videli ako chudobní začali prispievať peniažkami na sviatosť oltárnu, čo dovtedy robili len bohatí mešťania. Už sa nevedeli dočkať chvíle, keď sa skončí polnočná omša, prídu domov a nájdu doma znovu naplnené truhlice peniazmi a bohatstvom. Na  ich nemilé prekvapenie v truhliciach našli len pavučiny, ktoré odtiaľ vymetali ešte po dlhé roky. Určite ste už prišli na to, že tajomná dohoda medzi zvonárom a neznámym cudzincom bola v tom, že zvonár neroztavil bohatstvo mešťanov mesta, ale ho rozdal všetkým chudobným. Zvony najkrajšie zvonia, keď majú správny pomer medi a mosadze, pričom im žiadne vzácne kovy nepomôžu ku krajším tónom. Mestu sa však začalo odvtedy dariť, lebo ľudia darované peniažky začali užívať rozumne a využili ich na zakladanie dielní a cechov, ktoré živili ich rodiny a ich generácie po dlhé desaťročia. Neznámy cudzinec neklamal a mal pravdu, že peniaze prinesú ďalšie bohatstvo, na ktoré bohatí mešťania čakajú možno dodnes.

     Zazvonil zvonec, a aj napriek tomuto šťastnému  koncu ešte v nejednom meste richtári a ctihodní občania mesta vykrádajú mestské pokladnice  až dodnes.

S prianím chutného nedeľného obeda zo zasneženej Oravy - ORAVAK.