Ako som nedávno v mojom silvestrovskom článku spomínala, dostala sa mi do rúk jedna veľmi zaujímavá kniha od Garyho Chapmana s názvom 5 jazykov lásky. Už len ten názov vzbudzuje nejaké psycho rady pána šarlatána. Niet sa čo čudovať, že som voči nej bola hrozne dlho bezodne skeptická. Asi musel dozrieť pravý čas keď som sa rozhodla zistiť, prečo mi ju toľko od seba nezávislých osôb tak horlivo odporúča. Nebudem tu písať recenziu, ani žiadny čitateľský denník, ale mám potrebu rozobrať jednu jedinú časť tejto knihy, ktorej myšlienka vystihuje celú podstatu.

Anyway, odporúčam ju prečítať každému, kto má problém v medziľudských vzťahoch, najmä rodinných. Je písaná najmä pre manželstvá, ale ako aj samotný autor na konci hovorí, dá sa aplikovať na deti, kamarátov, partnerov a i. Úplne najlepšie je, keď si ju prečítajú obe zainteresované strany. Toľko k celej knihe. Ak ste ju niekto čítali, dajte mi vedieť, čím na vás zapôsobila a či ste v nej našli odpovede.

Začnem krátkym úryvkom:

„Ak tvrdíte, že máte pocity, ktoré v skutočnosti nemáte, je to pokrytecké, ale ak urobíte skutok lásky, ktorý prospieva k dobru či potešeniu inej osoby, je to jednoducho rozhodnutie.“

Každý vzťah sa dostane do stavu, kedy vypršia motýliky v bruchu, začnú prevažovať nemilé vlastnosti a povahové črty. Zrazu sme zvyknutí na každodennú prítomnosť toho druhého, čo smeruje k tomu, že ho začneme považovať za samozrejmosť a prestaneme robiť všetky tie veci, ktoré sme prejavovali na začiatku vzťahu. Častokrát to vie skĺznuť do stavu apatie a výrazných negatívnych pocitov voči nášmu partnerovi. Určite ste všetci zažili chvíle, kedy ste partnerovi povedali nenávistné slová, zažili s ním situácie, ktoré by ste si na začiatku vzťahu nikdy nepomysleli, že ste schopní zažiť. Že by ste dokázali tomu, kto pre vás znamená svet, tak ublížiť slovami a skutkami ako by ste možno nedokázali ani najväčšiemu nepriateľovi. V ideálnom svete by existoval gombík, ktorým by ste to všetko odkázali vygumovať z vašej a aj partnerovej mysle. Nanešťastie (alebo našťastie?) sa to nedá a my sa musíme každý deň pozrieť do očí človeku, ktorého bezhranične ľúbime s vedomím, že vy ste dôvodom škrabancov na jeho duši a on je dôvodom vašich.

Sú dva typy ľudí. Ten prvý sa nad všetko povznesie a vie reštartovať systém, vymaže minulosť a pracuje na prítomnosti, aby budúcnosť bola bez takýchto šarapát. A ten druhý, akým som (bola) ja, ktorej reštart opakovanie zlyháva, zúfalo hľadá ten poondiaty neexistujúci gombík, ktorým by som nám obom vygumovala z mysle to zlé.

Veľakrát som sa našla v slovách a zážitkoch tohto pána Chapmana, ktoré sám prekonal vo svojom manželstve. Čo zmenil aby sa skrývaný hnev prestal meniť na nenávisť? S manželkou vedeli iba jedno, že milovať toho druhého je ich vlastné rozhodnutie. Uvedomili si, že ak pôjdu cestou vymáhania, požadovania a odsudzovania dôjdu k samotnej deštrukcii svojho manželstva. V priebehu roka sa naučili diskutovať o svojich rozdielnostiach bez toho, aby jeden druhého obviňovali, naučili sa robiť rozhodnutia bez toho, aby zničili svoju jednotu. Naučili sa tiež dávať konštruktívne návrhy bez toho, aby zneli požadovačne. V neposlednom rade sa naučili hovoriť primárnym jazykom toho druhého. O know-how hovorenia jazykom lásky je prakticky celá kniha.

Jednoducho povedané, aj keď sme neboli zvyknutí či už z výchovy alebo kvôli povahe robiť nejakú vec (napr. dotýkať, rozprávať sa o pocitoch, vysávať dom a i.), tak je to iba naše rozhodnutie, že to budeme robiť ak to naplní láskou toho druhého. To je to, čo my chceme urobiť pre nášho partnera aj napriek tomu, že my to neobľubujeme, alebo to naši rodičia nikdy nerobili. My žijeme s úplne inou osobou s úplne inými potrebami ako mali oni. Ak si aj myslíme, že veď robíme milión vecí, ktoré voči zvyšku sveta nerobíme a ona/on stále nie je spokojná/-ý, tak chyba bude práve v tom, že robíme pre tú druhú osobu veci, ktoré by potešili nás samotných, nie ju/jeho. Tu sa treba zamyslieť, pouvažovať, prípadne prečítať túto knihu a prísť na to, čo je pre toho druhého to, čo zabezpečí neustály príliv lásky od vás (alebo ako je v knihe vyjadrené „naplní nádrž lásky“). Ak sa rozhodneme, že chceme byť dlhodobo a stabilne vo vzťahu šťastní, potom tieto maličkosti budeme chcieť robiť, pretože to koniec koncov bude viesť aj k správaniu sa polovičky voči nám samotným. Zaručujem, že predídete pocitom nemilovanej, nepotrebnej, stereotypom pohltenej osoby vo vašom vzťahu. Opakujem, je to iba naše rozhodnutie milovať toho druhého človeka aj napriek dlhodobej nefunkčnosti alebo straty iskry.

Neviem nakoľko je jasné to, čo tu chcem povedať, ale mne to dáva zmysel. Minimálne preto, že som tu knihu prečítala celú. Som rada a som vďačná, že mi dala trochu iný pohľad na vec a už teraz viem, že som o kúsok múdrejšia v týchto častokrát čas vyžadujúcich záležitostiach. V dobrom závidím ľuďom, ktorí našli polovičku, ktorá vyznáva rovnaké hodnoty a prejavy lásky ako oni sami. Vtedy je to, myslím, pretty easy. Držím však palce všetkým nám, pre ktorých musel dozrieť čas aby to pochopili.

Vaša (na túričku pripravená) Lenulil