"Slečna Pageová! Slečna Pageová, koľko percent pravdy je vo vašom novom románe?!"

"Slečna Pageová! Kedy si budeme môcť prečítať ďalšiu časť?"

"Ako ste prišli na názov Milenec?"

"Slečna Pageová! Odpovedzte nám prosím."

Novinári začali pokrikovať otázky. Rozumela máloktorým, všetko sa zlievalo do jedného veľkého hluku a blyskot foťákov ju oslepoval. Spravila krok vpred, nevšímajúc si nahnevané protesty mužov a žien, ktorí chceli za každú cenu nejaké odpovede do svojich článkov. Prešla očami po okolí a odomkla svoje auto. Ten pohľad bol veľmi chladný, nikto netušil kam zmizol všetok ten cit, ktorý sa tam zjavoval v začiatkoch jej kariéry. Nasadla do auta a buchla dverami. Len čo vyšla z mesta na prázdnu cestu, zapálila si cigaretu a otvorila okno. Zazvonil jej mobil.

"Mala si odpovedať!"- vyhŕkol jej manažér bez pozdravu.

"Unavuje ma to, Megumi."

"Saya, musíš sa začať správať ako dospelá žena. Takto si sa mohla chovať, keď si začala romány písať ako tínedžerka, takto to ľudia už nebudú prehliadať."

"Daj mi pokoj."- zavrčala.

"Chcem pre teba len to najlepšie."

"Chceš to najlepšie pre moju publicitu."

"Eh..ako to, že vždy všetko vieš."- zašepkal Megumi roztržito.

"Tak mi daj chvíľu pokoj."- zložila.

Zaparkovala auto pri pláži a takmer ihneď vbehla boso do mora. Hľadela na slnko a nevnímala, že slaná voda jej namáča spodok krátkych nohavíc. Podvedome si rozstrapatila vlasy a zložila si z očí slnečné okuliare. Žmúrila do slnka a bojovala s chuťou hodiť sa do vody. Vrátila sa do piesku k svojim topánkam a obula sa. Niekto na ňu z parkoviska hľadel.

"Vy ste Saya, Saya Pageová, však?"

"Chceš autogram? Nemám náladu."- odbila ho a hľadala po vreckách kľúče od auta.

"Nechcem, chcem len, aby ste si toto prečítali."

Obrátila sa naňho. Bol to mladý muž, mohol mať najviac tak devätnásť rokov. Strkal jej pod nos nejaký papier s drobnými písmenkami, opäť rukou vystrelila k svojim vlasom. Vzala do ruky ten papier a prebehla ho očami. Bola to báseň, neprečítala ju do konca.

"Prečo mi to dávaš?"

"Chcem počuť váš názor."

"Prečo by som ti mala na to niečo povedať?"

"Vždy máte toľko hlúpych otázok?"- chlapcovi sa na tvári zjavil drzý úškrn.

"Je bez lásky."- odvetila.

"Čo?"

"Tvoja báseň."

Nastúpila do auta a stratila sa v diaľke.

"Kto to bol?"

"Saya Pageová, spisovateľka."

Chlapec pokrčil v ruke papier s básničkou a hodil ho do koša. Jeho kamarát za ním smutne hľadel, ale vedel, že sa z toho dostane.

"Tá ženská! Že vraj bez lásky!"- zakričal Yui a pochodoval po miestnosti sem a tam.

"Prosím ťa sadni si."- zašepkal Taki a nervózne naňho hľadel.

"Veď je to len žena, žena s chladným čiernym pohľadom."

Yui sa zúfalo hodil do fialového kresla a rozhliadol sa po stroho zariadenej izbe. Bojoval sám so sebou. Na stole oproti nemu sa váľala jej kniha. Ozdobným písmom sa na obálke skvelo Milenec... tá žena píše o láske, aj keď vyzerá, že ju nikdy nezažila. Alebo sa možno trápi kvôli nejakej nepodarenej? To mu na nej tak záleží?

"Musím ju znovu vidieť!"- vykríkol, vstal a vyšiel z bytu. Taki za ním len zarazene hľadel.

Saya sedela doma za notebook-om a nemo hľadela na blikajúci kurzor. Strana bola prázdna a ju bolela hlava. Nemala termín na ďalší román, ale mala v hlave toľko myšlienok, že sa bála, aby ju neroztrhlo, ak sa z toho nevypíše. Prázdnym bytom sa rozľahlo drnčanie zvončeka. Posunula si okuliare ku koreňu nosa a prešla tmavou chodbou. Zišla až ku vchodovým dverám, pretože naozaj netušila, kto to môže byť. Vonku bola tma a začínalo pršať.

"Čo chceš?!"- zavrčala, keď otvorila dvere.

Yui jej prekvapene hľadel do zamračenej tváre s okuliarmi. Vyšla z dverí, zapálila si cigaretu a premerala si ho.

"Tak? Čo odo mňa chceš?"

"Volám sa Yui Nagano."

"To je jedno. Chcem vedieť, prečo si prišiel."

Zložila si z nosa dioptrie a pretrela si oči. Vyzerala unavene a nejakým spôsobom zničene. Z jej kníh vždy sálal smútok, Yui si uvedomil, že aj z nej. Skrývala sa za cynickú neprístupnú beštiu, ale niečo v jej očiach ho prinútilo veriť, že to naozaj je človek. V diaľke sa blyslo.

"Prečo vám v mojej básni chýbala láska?"

"To si nájdi sám."- odklepla popol a znovu si potiahla.

"Prečo ste taká?"

"Koľko máš rokov Yui?"- jeho meno vyslovila ako niečo, čo jej len sťažka prešlo cez jazyk.

"Osemnásť. Ja viem, že vy máte dvadsať a viem aj, že s písaním ste začali ako tínedžerka. Vaše prvé knihy sú iné ako tie najnovšie."

"Ľudia sa menia."- zase ten zasnený chladný pohľad.

"Prečo vy?"

"Prečo to chceš vedieť? Je to pre tvoj život viac ako zbytočné. Zavriem dvere a ty na to zabudneš, tak utekaj do sveta Yui. Nechaj autorku depresívnych románov žiť."

"Ak ti to ako život príde."- prešiel do tykania.

"Vypadni."- povedala chladne a zadupala cigaretu do chodníka.

"Ale.."

"Už ťa tu nechcem vidieť!"- otvorila dvere a stratila sa v tme svojho paneláku. Yui ešte videl ako na druhom poschodí niekto zažal svetlo. Potom odišiel. Čo je to za ženu? Cítil nejakú túžbu ju zachrániť.