Verím, že mi Lel odpustí, že jej vykrádam tému, ale...

...dnes som prečítala Raňajky u Tiffanyho. Z istého uhla som to pokladala za svoju povinnosť. Ako čitateľky. No, neviem, táto kniha ma trocha rozcítila. Viac ako som chcela. V podstate podľa mňa  nejde o nejaký vzácny klenot literatúry. Ale Holly Golightlyová mi bola sympatická.

Človek často robí to, čo ostatní chcú, aby robil. Sloboda je už dnes čosi neznáme. Nedosiahnuteľné slovíčko za hmlou. Nemôžeme si vybrať. Sme spútaní konvenciou, ale rovnako sú spútaní aj tí, ktorí chcú byť nekonvenční, a to tým, že takí chcú byť. A takýchto slovných hračiek by sme našli neskonalé množstvo.

Tak som sa trocha zasnívala počúvajúc Moon river ústami Audrey Hepburn už neviemkoľkýkrát. Slzy. Nemám rada slzy bez príčiny. Rada analyzujem. Ale tu nemám čo. Možno preto.

Holly je nespútaná, slobodná, nenútená, spontánna a svoja. Odkázaná sama na seba. Keď sa dokúpe, brnká na gitare a spieva v okne, kým jej nevyschnú vlasy. Bohémska. Je obdivovaná mužmi, aj keď postupne zisťuje, že nemá skoro žiadnych skutočných priateľov. Mám pocit, že ju Capote chcel použiť ako demonštráciu mladých hviezdičiek, ktoré čakajú, že im svet padne k nohám. Okej, nehovorím, že by som chcela byť ako ona.. Len občas..azda je to súčasť ženskej malichernosti.. ale chcela by som zahodiť všetky plány, všetky starosti a žiť aspoň chvíľu život Holly. Aj kedˇmožno z racionálneho hľadiska prázdny. Kašlať na racio...Aspoň občas.