Jedného dňa, určite to raz príde, sa ma Šimko zaiste spýta, čo je to smrť. Bude sa pýtať milión vecí, a tak, keď sa spolu prechádzame v parku (odkiaľ som mala výhľad na cintorín), mamuša diuša premýšľa, čo by mu odpovedala. Tu je prvá odpoveď. Možno ani jednu z nich nepoužijem a možno budú všetky príliš dlhé, nevhodné, zlé, ale za pokus to stojí, nie?

Vieš Šimko, kde máš srdiečko? Tu. Ukážem Ti, kde ho môžeš cítiť aj na krku či na zápästí.
A kým to buch buch cítiš, hovorí sa, že žiješ. Keď srdiečko prestane biť, človek zhasne ako zápalka. To sa volá smrť. Prestane sa hýbať, smiať, rozprávať, vyzerá to, ako keby zaspinkal.
Videl si už horieť zápalku? Aká je? Horúca, užitočná, bez nej nezapáliš oheň a cítiť z nej teplo, keď horí.
Aj človek je ako zápalka, cítiť, že je teplučký, keď sa ho dotkneš.
Čo sa stane so zápalkou, keď dohorí? Odhodíme ju, pretože už necítime jej teplo, nič nezapáli. Lenže to, čo zostane potom, ako dohorí človek, potrebujeme aj naďalej, a preto ľudí pochovávame do zeme, aby sme vedeli, kde ležia. Aby sme za nimi mohli hocikedy prísť a cítiť ich teplo, aj keď už nehoria. Cítime ho aj vtedy, keď si na nich spomenieme, tu, v našom srdiečku, tam horia spomienky na nich. 
Tak je to aj v tomto období, nosíme na hroby kvietky, ktoré žijú ešte chvíľu po tom, ako ich odtrhneme, vďaka vodičke vo váze. A prečo ich na hroby nosíme? To veru neviem, robí sa to odjakživa a možno preto, aby sme dali najavo, ako tých ľudí v hroboch ľúbime a že nám chýbajú.
A pri tých hroboch ešte zapaľujeme zápalkami sviečky. Potom to tam vyzerá ako v noci na nebíčku.
Prinášame na hroby teplo v našich srdiečkach, teplo kvetov a teplo zápaliek. Vraciame ich tým, ktorí nám ich kedysi darovali.
A práve vtedy, keď sme na hroby nosili teplo, Ti Tvoj tatino vybral meno.