Vyrastala som na dedine, kde sa stravovanie v reštauráciách príliš nenosí. Ako dieťa si najčastejšie pamätám na momenty bežiac po ulici s krajcom chleba s masťou a cibuľou v ruke, prípadne v sezóne redkvičky – s maslom a redkvičkou. Žiadne veľké stolovanie sa nekonalo, ako rodina sme sa pri spoločnom stole stretávali väčšinou v nedeľu na obed, a aj to sa atmosféra niesla v duchu ´pri jedle sa nerozpráva´a ´čo máš na tanieri, to zjedz a druhému doň nepozeraj´. Nakoľko v priebehu týždňa každý člen domácnosti prichádzal v inú hodinu, platilo pravidlo ´ak si hladný ,zober si niečo z chladničky´... Z časti to bolo preto, lebo otec bol v práci od rána do večera a mama pracovala na smeny – takže bolo nemožné skoordinovať spoločné obedy alebo večere. Nesťažujem sa, vždy sme mali čo jesť. Pravdupovediac, nikdy som sa nad tým výnimočne nezamýšľala....

Keď som začala pracovať (mala som asi šťastie na zamestnávateľa), na obedovú prestávku sme mali vyhradenú 1 hodinu. Poznám firmy, ktoré zamestnancom povoľujú pol hodiny. Ale scenár je rovnaký. Ísť do najbližšej reštaurácie ( lebo na výber inej nemáte čas), vybrať si z menu, ktoré sa viacmenej opakuje s týždennou pravidelnosťou, rýchlo nahádzať ten rezeň so šalátom, prípadne mäso na šťave s ryžou do seba a vrátiť sa späť k počítaču a počúvať sťažnosti kolegýň, ako sa zase ´prežrali´alebo ´ako im je zase ťažko z tej masti, v ktorej obed plával´...

Keď som prišla do Španielska – musím povedať, že som mala sčasti problém adaptovať sa.

V Španielsku je čas jedla niečo, na čo sa miestni ľudia tešia. Jedlo pre nich neznamená iba fyzickú potrebu, ale sú to príjemné chvíle strávené s rodinou, priateľmi, kolegami, kedy diskutujú o veciach, ktoré by bolo treba zmeniť, o veciach, ktoré ich trápia v súkromnom živote, o veciach, s ktrorými sa potrebujú zdôveriť (dôležité je samozrejme spomenúť, že španieli majú 2-hodinovú siestu na obed a oddych a zbožňujú stretávať sa pri mnohopočetných obedoch a večerách). Ale to najhlavnejšie je, že španieli milujú podeliť sa o jedlo.

Typicky prestretý stôl nepredstavuje len dva kopcovité taniere pre dvoch, ale viacero menších, s množstvom odlišných jedál (tapas), ktoré navzájom zdieľajú, ochutnávajú a tým jedlo naberá diametrálne iný rozmer. Je to o zážitku. Je to o dráždení všetkých chuťových buniek. Je to o vychutnávaní a príjemných pocitoch, na ktoré máte dostatok času. Je to o mentalite. Nerobia to iba na ´prvých rande, kde sa snažia zapôsobiť na partnera alebo partnerku´. Je to o kvalitných vzťahoch s okolím a o spôsobe ako sa tešiť zo života a z daného okamihu.

Aby ste si však nemysleli, že opovrhujem tým, v čom som vyrastala a stala sa zo mňa veľká bohémka, musím podotknúť, že to tak vôbec nie je! Nedám dopustiť na domáce halušky, ktoré sme jedli zo spoločnej misy, na čerešne, ktoré som hltala neumyté priamo zo stromu ( a propo, takto to mám najradšej doteraz – jesť ovocie priamo zo stromu).

Ale verte mi, skúste to raz za čas ako španieli a spoznáte rozdiel. Nájdite si čas, naservírujte si zo 5 – 6 chuťovo odlišných jedál a degustujte, privoniavajte, zobkajte..... Pre viac autentický zážitok skúste zaexperimentovať s nejakými španielskymi receptami (napr.http://varecha.pravda.sk/recepty/narodne-kuchyne/spanielska-kuchyna/), alebo pre skrátenie času prípravy úplne stačí kúpiť zopár druhov syra (ak je to možné chuťovo výraznejších – nie eidam alebo gouda), olivy, prípadne nejakú údeninu, ak už to musí byť......

A samozrejme nezabudnite na pohár vínka alebo pivka.

Želám slastné kulinárske zážitky!