Ak v období medzi vojnami ešte bankový kapitál generoval podstatnú časť investičného kapitálu, rýchly povojnový rast potreboval kapitálu oveľa viac, ako bola svetová ekonomika schopná vytvoriť. Dôsledkom bol dynamický rast finančného kapitálu (o troch druhoch peňazí článok Františka Severu Quo vadis finančná kríza? ). Finančný kapitál má schopnosť dnes používať peniaze, ktoré budú vytvorené zajtra. Vzniká zvláštna pyramídová hra, ktorá výborne funguje, pokiaľ je rast globálnej ekonomiky.
Produktom finančného trhu je neustály rast dlhov. Zadlžujú sa jedinci, ktorí si berú pôžičky, alebo hypotéky, platia kreditkami nad rámec istiny. Zadĺžujú sa firmy, ktoré ponúkajú akcie na trhu s prísľubom budúcich ziskov. Zadĺžujú sa štáty, ktoré dnes chcú dať voličom to, čo oni vyprodukujú zajtra, a preto vydávajú štátne dlhopisy.
Na trhu je takto vždy dostatok kapitálu
Povojnový vývoj globálnej spoločnosti možno popísať ako rast:
- dlhu,
- spotreby,
- produkcie,
- technológií,
- potrieb a
- strednej vrstvy obyvateľstva a jej blahobytu.
Lenže každá technológia má svoje medze. Spotrebná elektronika ich dosiahla niekedy v polovici 80. rokov. Keď už bolo vo väčšine domácností niekoľko televízorov a hi-fi súprav, keď sa auto kupovalo každých päť rokov a v jednej rodine ich boli dve až tri — rast sa začal spomaľovať a ozývali sa obavy z hospodárskej krízy.
Presne v tých časoch vstúpila do hry nová ekonomická politika Reaganovej administratívy, ktorá radikálne zjednodušila a zlacnila v USA podnikanie. Prišla éra produkovania nových technológií a nových segmentov trhu. Prišla éra Billov Gatesov, yuppies, garážových firiem, ktoré sa za päť rokov stali gigantmi. Prišli informačné technológie, ktoré vliali druhý dych do skapíňajúceho globálneho ekonomického rastu.
Volnejšie formy podnikania s minimálnym zásahom štátu na jednej strane umožnili zachovať a urýchliť rast, na druhej strane uvolnili možnosti tvorby nových peňazí zajtrajška, prostredníctvom prudkého nárastu opčných obchodov, obchodov s finančnýmui rizikami a stratami, čím sa enormne znepriehľadnil finančný trh a stratila sa zodpovednosť investora za svoje riziko. Následkom toho sa objem finančného kapitálu ešte viac zväčšil a ešte výraznejšie sa roztvorili nožnice medzi vyprodukovanou hodnotou a objemom peňazí na trhu. Hora globálneho dlhu dosiahla hranice stratosféry.
Ľudstvo zvyknuté už druhú generáciu na neustály rast si sotva vie predstaviť, že tomu môže byť inak. Niekde tu je koreň stále panujúcej dôvery v stálosť hospodárskeho rastu a blahobytu, čo prinútilo aj konzervatívnych bankárov a investorov prispôsobiť sa a riskovať veľké objemy reálnych prostriedkov na finančnom trhu budúcnosti, viď investičné dôchodcovské správcovské spoločnosti. Kto si teraz utrhne z budúceho koláča, má v budúcnosti šance na prežitie a zisk, kto nie — zahynie už dnes. Veď panuje dôvera v neustály hospodársky rast.
Koncom 80. rokov konečne skolaboval komunistický blok a prehrali sme tretiu svetovú vojnu. Ak bolo pred druhou svetovou vojnou Československo medzi desiatkou priemyslovo a hospodársky najvyspelejších krajín sveta, po konci komunistického rovnostástva a sociálnej spravodlivosti sme de facto patrili medzi rozvojové krajiny. Fyzicky aj morálne zúfalo zaostalá výroba pri otvorení sa globálnemu trhu okamžite padla na hubu a pre rýchlo rastúci globálny trh sa otvorila nová planéta, kam bolo možné investovať, predávať. Postkomunistické vlády sa bleskovo zadĺžili všetkými možnými spôsobmi, len aby naoko udržali zamestnanosť v nefunkčných podnikoch, čím umožnili udržať a expandovať dopyt na trhu uspokojený hlavne dovozom zo zahraničia.
Je preto nezmyslom tvrdiť, že hospodársku krízu zavinili Američania a my sme iba obete. Je zaujímavé, že tento nezmysel opakujú inak celkom príčetní ekonómovia, ako napríklad Ďurana z INNESu, či ekonóm SAV Peter Staněk. To, že blbosti podobného typu trepe Fico je (žiaľ) normálne. V globálnom prostredí sa na všetkom podieľajú všetci. Ekonomický rast na Slovensku za druhej Dzurindovej vlády bol zabezpečený význymným prílevom investícií najmä automobilového priemyslu, investícií krytých vydaním emisií akcií automobiliek, ktoré verili v udržanie rastu spotreby automobilov tak, ako to bolo počas celého 20. storočia.Len do nich treba dávať stále ďalšiu pridanú hodnotu a elektronický a informačný priemysel dodal autám druhý dych. Takto sme aj my prispeli k svetovej hospodárskej kríze.
Komentáre
daimonion, začínam mať pocit
som rád, že ťa to popudzuje, Racan,
Ja som ateista a navyše dôsledne neveriaci ateista, tak mi nič iné nezostáva, ako robiť to, čo robím. pre mňa je človek objektom pôsobenia dvoch subjektov, dvoch replikátorov — génov a mémov, a preto sa snažím svet dôsledne popísať z tejto dôsledne neteistickej pozície.
Ak je pre niekoho človek tým subjektom, pre ktorého je svet objektom jeho pôsobenia, tak sa bude musieť, či už chce, alebo nie nejako vyrovnať s Bohom, inak bude jeho predstava o svete vnútorne protirečivá.
daimonion, prečo hneď moralista?
Keby bol mozog dokonalejší, možno by sme mysleli multifaktorálne. Možno sa raz k takémuto mysleniu dopracujeme, dichotomické myslenie je celkom dobrý začiatok.
mal som dojem, že som vysvetlil prečo
Ak však je človek integrálnou súčasťou celku, je tým celkom vytváraný, nemá slobodnú vôľu, pretože je produktom toho celku, tak ako všetko ostatné.
Morálka má oprávnenie skutočne iba z pohľadu teologických koncepcií. Ak ich neuznávame, musíme hľadať pre naše konania iné príčiny.
Ja to robím na báze predpokladu, že človek je rovnaká entita, ako napríklad vlk, ktorý zožerie ovcu. Je vlk vinný? Otázka je zrejme aj pre teba nezmyselná, zato u človeka ti vôbec nevadí, pretože predpokladáš nejakú formu kresťanskej duše, povedzme pod názvom „vedomie“. Ale čo to je to vedomie? A prečo by ho nemal mať vlk, alebo baktéria? A ak sa u človeka zrazu z ničoho nič to vedomie objavilo, ak je produktom nestvorenia, tak si nijako nepomôžeš, pretože potom je to rovnaký prírodný proces, ako každý iný a musí podliehať rovnakým zákonitostiam ako čo ja viem, proces horenia. Teda nemôže byť vyčlenené z celku a je aj to vedomie (nech už je to čokoľvek) zasa len objektom nejakých procesov, nie ich pánom. Takže by si sa nikam nedostal.
Musíš teda predpokladať dušu, či vedomie úplne mimomateriálne v akomkoľvek zmysle, aby sa mohlo slobodne rozhodnúť. Také vedomie nemôže byť produktom prírodných procesov. A ak tvrdíš, že áno, na tvojej strane je povinnosť to dokázať, pretože jedno ti môžem garantovať — nenájdeš v celom neteologickom poznaní ľudstva, tobôž nie vo vedeckom, nijaký spôsob akým by mohla vzniknúť slobodná vôľa.
sme produktom dlhej histórie kresťanskej kultúry
Potom sme zrazu prestali byť výnimočné tvory a stali sme sa jedným z organizmov, ktoré sú stavané pomocou zložitých molekulárnych interakcií.
Ostala už len tá nešťaštná duša, s ktorou si nevieme poradiť. Lenže veda pokračuje a postupne likviduje predstavy, ktoré má o sebe človek, kvôli ktorému Boh stvoril svet. Napríklad tá morálka, ktorej pôvod bol pre Kanta takou záhadou sa dá vysvetliť jednoduchými záujmami génov.
A tak nie t priestoru pre slobodnú vôľu a hoci to vadí aj tým vedcom, neochotne pripúšťajú, že nie sme stredom Vesmíru.
Ja mám tú výhodu oproti nim, že nezávisím na grantoch a môžem tútú skutočnosť slobodne doviesť do dôsledkov a nemusím sa tváriť ako humanista.
Jednoducho povedané - slobodná vôľa je s rozvojom vied odsúdená na to isté miesto, ako placatá zem na štyroch korytnačkách, či Zem ako stred vesmíru.
Ak aj niet slobodnej vôle
Keď pripustím, že slobodnú vôľu človek nemá, to predsa nutne neznamená, že nemôže robiť a nerobí rozhodnutia. Ak tie rozhodnutia jeho okoliu/prostrediu prospievajú, sú ním akceptované, ak neprospievajú, sú sankcionované. Pojem viny vôbec nie je nutné zaviesť, stačí zostať pri záujmoch, v prvom rade pri záujme uchovať si stabilitu či prežiť (čo najlepšie).
Príklad s vlkom a jeho vinou za zabitie ovce nesedí. Veď ani človek človeku nekladie za vinu, keď zabije ovcu :-).
no predsa tak vlk ako aj človek
Poviem príklad niekto zavraždí starenku pre pár €. Hľadá sa vina a všetci uznajú, že je vinný, nesie zodpovednosť za svoje správanie a bude trpieť doživotne v base. Keď tú starkú zabíjal, všetko toto vedel, napriek tomu sa rozhodol v danom momente správne. Prečo? Napríklad sa starká vzpierala a on má od prírody vysokú hladinu adrenalínu, ktorý zužuje vedomie pri krízových situáciách. Peniaze zostali v zúženom vedomí, následky nie. Cieľom bolo získať peniaze a ten cieľ sa bránil. Preto v tom momente s tými možnosťami sa rozhodol správne. Keď adrenalín klesol tak nastala iná situácia, ale to už sa dalo rozhodovať zasa v inej situácii. Vždy ten vrah konal najlepšie v svojom záujme.
načo zložito
daimonion, čo tvoj príbeh dokazuje?
Vychádza pri tom z predpokladu, že ak zavraždil pre pár € starenku, môže práve tak zavraždiť kohokoľvek z nich.
Nemusí ísť teda len o vinu a trest, ale o ochranu vlastných záujmov.
Inými slovami:
Slobodná vôľa sem, slobodná vôľa tam, sankcionovať jedinca za nebezpečné a pre skupinu ohrozujúce konanie má z pohľadu skupiny zmysel, aj keď v tvojom ponímaní by jedinec nemal niesť zodpovednosť za konanie, pre ktoré sa slobodne nerozhodol.
Ešte inak:
Neslobodné rozhodnutie jednotlivca je „potrestané“ neslobodným rozhodnutím skupiny.
presne tak
Tak potom o čo sme sa tu preli? :-)
za všetkým
za dobrom, i za zlom
je fakt, že časť toho, čo sa deje teraz, je dedičstvom toho, čo tu už bolo
ale i tak je to len o človeku, ktorý tu je TERAZ
ale zmeň ho keď on sám nechce
ak sa ti to podarí
vyriešiš všetky krízy sveta
O slobodnej vôli trochu inak
Čo ak v okamihu rozhodovania má elektrón, baktéria, vlk či človek na výber z viacerých v podstate rovnocenných „optimálnych“ variantov?
Čo ak elektrón, baktéria, vlk či človek nevie presne reflektovať, ktorý variant je najoptimálnejší, a tak vstupuje do hry náhoda alebo slobodné rozhodnutie?
Nie je okamih rozhodovania bodom nestability, singulárnym či bifurkačným bodom, v ktorom si chaotický systém slobodne vyberá z určitého priestoru možností?
Nie je slobodná vôľa tým povestným mávnutím motýlieho krídla, ktoré určí, akým smerom sa nelineárny, chaotický proces bude ďalej vyvíjať?
Nie je takto ponímaná slobodná vôľa vlastná akejkoľvek hmote?
Má vôbec zmysel deliť hmotu na neživú a živú?
determinizmus
Otázka determinizmu je iná. Nikto nespochybňuje kauzalitu bytia. Každý následok má svoju príčinu. Čiže v tomo smere by mal byť svet deterministický a ja ako evolucionista s tým musím súhlasiť — bez determinizmu kauzality by nebola evolúcia možná. Lenže kvantová fyzika a aj teória chaosu ukázali, že to tak jednoduché nie je. Javy nasledujú kauzálne, lenže nepredvídateľne, predože prechádzajú neustále bodmi nestability, kde funguje nedeterministiká náhoda.
Z toho akoby vyplýval rozpor. Lenže to je rozpor podľa mňa iba zdanlivý. Nikto nespochybňuje jednosmerný tok času, čiže nevratnosť dejov. Z toho vyplýva určitá nesymetria vo všetkom, teda aj v determinite bytia. V smere toku času je kauzalita nederministická v bifurkačných bodoch, ale v smere proti toku času je prísne deterministická, pretože deje prešli cez bifurkačný bod. Ak pred ním boli povedzme dve možnosti vývoja nejakého deja, o ktorých úspechu rozhodla náhoda, tak za bifurkačným bodom už je iba jedna možnosťm a preto následok má deterministicky jednoznačnú príčinu.
Takže ma potešila tvoja úvaha:
„Nie je takto ponímaná slobodná vôľa vlastná akejkoľvek hmote?“
pretože presne tak to podľa mojej mienky je a rovnako súhlasím s tým, že:
„Má vôbec zmysel deliť hmotu na neživú a živú?“
Naozaj to nemá zmysel. Vezmi si napríklad evolúciu. Dnes sa akosi uznáva, že všetky organizmy vznikli postupným vývojom zo spoločného predka. Lenže to, že sa umelo rozdeľuje bytie na živé a neživé spôsobuje, že samotná evolúcia ako proces musela vzniknúť Božím zázrakom, kedže sa údajne v neživej prírode nevyskytuje. Ja s takýmto poňatím evolúcie nemôžem súhlasiť. Buď sú všetky procesy vzájomne deterministicky a kauzálne viazané, alebo nie.
V každom prípade musíme niečo prehodnotiť, pretože na jednej strane nespochybňujeme jednotu a nedeliteľnosť bytia, na strane druhej však máme svet podľa fyziky a svet podľa biológie. Pričom svet podľa fyziky nevie vysvetliť ako vznikajú štruktúry a biológia sa márne a neúspešne pokúša vysvetliť rozdiel medzi živým a neživým.
daimonion, takže
V tomto zmysle sa mi bifurkačné body javia ako okamihy kreovania nepredvídateľnej autentickej reality, čiže ako séria aktov stvorenia.
Z toho mi ďalej plynie, že bytie je boj s bifurkačnými bodmi o udržanie stability, a že práve vďaka bifurkačným bodom je rozmanitosť bytia nevyčerpateľná.
to sme sa dostali nejako mimo tému
priznávam — poteší
Dúfam, že odbočenie od témy až tak nevadilo.
stvrty zakon termodynamiky
v com vidis slabinu kaffmanovej predstave o stvrtom termodynamickom zakone?
Preco by sa nedal aplikovat na mekosystem?
Kauffman sa pokúša prejsť od termodynamiky
No a kultúra by asi sotva našla nejakého svojho autokalytického autonómneho agenta. Mém skrátka nič také nepotrebuje.
Kauffman je skutočne zaujímavý vedec a ja ho ešte nemám vnútorne dobre pochopeného a tak moje poznámky k nemu sú skôr naozaj len poznámky, nie kritika.
Závažnejšiu kritiku Kauffmana podal v doslove k jeho vydaniu v Čechách prekladateľ Anton Markoš z pohľadu evolučného biológa a mysliteľa a filozofa vedy.