Na poľsko-ukrajinskú hranicu sme prišli okolo obeda. Hneď bolo vidieť, že je to iný svet.
Colnica ozrutná, honosná, so zástavami, závorami a so strážnymi vežami naokolo. Pred vchodom do odbavovacieho priestoru bola na asfaltke namaľovaná hrubá biela čiara.
Nikto ju nesmel prekročiť.
O to sa staral vojak v maskáčoch s regulovčíckou palicou a prísnym výrazom tváre.
V autobuse bolo príšerne dusno a tak sme vystúpili. Okamžite nám zakázali rozptyľovať sa, ale ani nebolo kde. Bufet sa na ozrutnej colnici nenachádzal. Záchody síce áno, ale nefungovali.
Honza išiel dohodnúť, aby ruský autobus, do ktorého sme mali prestúpiť, vpustili na colnicu – nemuseli by sme prevlačovať ťažkú batožinu. Colníci boli odmietaví – pravdepodobne hútali o tom, či by z udelenia takého povolenia nemohli vytrieskať nejaký bakšiš, ale nakoniec povolili.
Do priestoru colnice prišiel „náš„ ruský autobus, ktorý bol maďarský – Ikarus.
Pravda, prišiel len na ukrajinskú stranu, ale aj tak to bola pomoc. Prechádzať cez colnicu sme mohli po dvojiciach. Pomocou počítača dôkladne preverili naše víza a zaevidovali si nás. Zároveň ma presvedčivo vyviedli z dlhoročného omylu, že computer má v prvom rade urýchliť prácu.
Ruský autobus bol skorodovaný ako charakter vládneho politika. Neumývali ho očividne odkedy ho kúpili. Čo sa dalo, to bolo odtrhnuté. Zo stropu viseli gumené tesnenia osvetľovacích telies. Jedno neónové svetlo blikalo príjemne ako stroboskop na diskotéke.
Posádku tvorili dvaja štíhli, počerní a fúzatí muži oblečení v klasických šuštiakových oteplovačkách. Ale šoféroval len jeden z nich. Z toho druhého sa vykľul nakoniec len bojovník proti vodičovmu mikrospánku. Náš vodič bez odpočinku (!) odšoféroval celú cestu - t.j. okolo 2 000 km za 2 dni - sám. Bezpečnostné predpisy sem, predpisy tam.
Nekonečné ukrajinské cesty...
Prvá zastávka nastala po necelej hodine jazdy.
Defekt.
Ani sa tomu nedalo čudovať – dezén pneumatík pripomínal hladké slicky monopostov F 1. Šoféri sa pustili do opravy ľavého zadného kolesa. Navyknutými rutinnými pohybmi sňali koleso, disk rozobrali na tri kusy. Búšili pritom doň obrovským ťažkým kladivom s vervou úderníkov piatej päťročnice. Miesto defektu odborne podložili zdnuka aj zvonka kusom starého autoplášťa a "oprava" bola hotová.
Kým opravovali, zistili sme, že Ukrajina je viac koňorizovaná ako motorizovaná. Na blízkom poli sme sa porozprávali so zhovorčivým domorodcom, ktorý oral pole s párom koní. Po medzinárodnej ceste európskeho významu sa navzájom predbiehali povozy ťahané koňmi naložené senom. Sedliacke vozy so železnými kolesami bez pneumatík vydávali hrmot akoby sa blížila výprava križiakov v plnej zbroji. Kočiš predbiehaného povoza sa nechcel len tak ľahko vzdať. Hodnú chvíľu rachotili dva konské povozy bok po boku súťažiac o to, ktorý je rýchlejší. Za nimi sa s nadávaním hromadili nadupané kamióny. Pohoničov to netrápilo. Medzi šibaním koní mali čas aj na to, aby nás veselo pozdravili.
Po oprave defektu sme asi o hodinu stáli opäť. Koleso, ako mohol predpokladať i taký motoristický laik ako som ja, bolo opäť vyfučané.
Tentoraz neopravovali, ale nasadili rezervu.
Neviem či plnila aj nejakú inú funkciu než optické vyplnenie prázdneho priestoru po chýbajúcom kolese. Dezén rezervy bol ojazdený až na plátno. Ešte šťastie, že na zadnej náprave sú dve kolesá, vravel som si.
Celý zvyšok cesty sa šoféri tvárili, že sa pokúšajú v rôznych dielničkách kúpiť náhradnú pneumatiku, ale z kúpy vždy akosi zišlo. Kúpili ju až pár kilometrov pred cieľom cesty.
Ukrajina, videná len spoza okna autobusu, je v porovnaní s Ruskom nápadne zaostalejšia. Benzínové pumpy pri cestách sú zásadne neavizované a úplne nepostrehnuteľné. Tvoria ich len dva, tri nenápadné stojany bez prístrešku. Bufety pri cestách, ktoré nazvať honosným slovom motorest môže len Ukrajinec, sa nachádzajú popri cestách častejšie ako benzínové čerpadlá.
Možno tu pozorovať vysoký stupeň ekologického povedomia. Zvlášť výrazný je pocit zodpovednosti za recykláciu. Vyradený železničný vozeň neodošlú kdesi na skládku šrotu či do železiarní, ale záhadným spôsobom ho prevlečú do poľa v blízkosti medzinárodnej cesty európskeho významu a hneď je z neho motorest. Recyklácia par excellence.
Železničné vagóny tváriace sa ako motoresty sú na každom kroku – sortiment v nich je však biedny.
Naša trasa viedla nekonečnými rovinami povedľa Ľvova, cez Kyjev a Charkov. Kyjevom sme prešli v noci. Geometricky by sa to dalo vyjadriť, že sme išli po dotyčnici Kyjeva.
Černobyľ sme minuli o sto kilometrov. Videl som len smerovú tabuľu, ale pravdupovediac ani som netúžil sa tam príliš ponevierať. Stačilo mi, že v roku 1986 som vo Vysokých Tatrách pri výstupe na Kriváň na kosť zmokol vďaka kvapkám dažďa z černobyľského rádioaktívneho mračna práve prechádzajúceho nad našim územím.
V Charkove cesta viedla popri ošarpaných panelákoch. Každý jeden z ich obyvateľov si balkón prerobil na verandu na svoj spôsob. Na svoj spôsob, ale pritom v jednotnom architektonickom štýle.
Nazval by som ho postsocialistický nonestetickosabotážny kutilizmus.
V bezprostrednom okolí trinásťposchodových panelákov, v drevených chlievoch a v búdach ztlčených zo starých plechových sudov ich obyvatelia chovali kozy, ovce a sliepky. Všade bordel, močovka, smrad... Aj samotné paneláky vyzerali tak, že pokope držia len silou zvyškov svojho komunistického presvedčenia.
Všade rovina, len haldy hlušiny sa týčia do krajiny.
A všade prach.
Neuveriteľné množstvo prachu – zjavne chýbajú prachy na deprachizáciu.
Doneck
Doneck
Najzanedbanejšie sa mi javilo mestečko Šachťorsk. Úbohé domčeky na spadnutie, pováľané ploty, na uliciach skládky odpadu, pred vchodovými bránami domov kopy nekvalitného prachového uhlia – asi deputát. Ulice prašné a také rozbité, že autobus musel ísť doslova krokom, aby sme nerozbili nápravu. Ale v Šachťorsku ako v každom väčšom mestečku nechýba obrovské kamenné námestie s nejakým komunistickým monumentom a honosnou budovou bývalého regionálneho výboru KSSZ. Námestie teraz už väčšinou zarastené burinou. Samozrejme nechýba ani pomerne častý zjav - tanky na podstavcoch a stíhačky či rakety na stojanoch strmo obrátené k nebu.
Treba len vyletieť do výšin a odtiaľ bordel nevidno...
Zdroj fotografií:
http://foto.mapy.cz/detail?id=1754
http://gallery.ciril.sk/Ukrajina2005/abp
http://gallery.ciril.sk/Ukrajina2005/abi
http://www.pbase.com/highspeeddreams/image/59623531
Komentáre
hm...
Škoda, v Kyjeve som ešte nebola.
zelenarusalka,
tiez by som rad videl Ukrajinu
Pali, ja mám z Ukrajiny tiež neopakovateĺné zážitky,
Na tie dva týždne nikdy nezabudnem, možno aj preto, že o tri dni na to som išla do Chicaga a tam bol pravý opak...
Rozprávkarka
Prečo o tom nepíšeš?
Alebo píšeš?
ak mozem k rozpravke
Believer,
Ale ak chcem mať kompletný zážitok, tak Ázia, Afrika, Latinská Amerika...
Pali
Ak môžem k Belivovi: aj mne bol bližší život na Ukrajine... A bola tam
Potom sme radšej svietili petrolejkami...
Prežila som aj iné cesty, v Rumunsku, medzi Rumunskými cigánmi a to už bolo naozajstné dobrodružstvo, ako nám Žiguláčika sprevádzali ich kočovné vozy a nepustili, až kým neprišla polícia...
Rozpravka jeeeej
Beliv, Však poďme, možno sa nám Vlad Dracula aj poteší, dávno už nedostal
joooj Rozpravka