Myslel som si, že potom, čo ma Boh vytrhol tesne spred samovraždy, už bude môj život v poriadku, že sa už dokážem postaviť na rovné nohy a vzpriamene kráčať za Ním. Opäť som sa mýlil.
Ešte som nespoznal celé hlbiny svojho hriechu, ešte som nespoznal v skutočnosti podstatu toho, čomu som veril.

Moje srdce zotročené žiadosťou, ktorá sa mi páčila a ktorú som zároveň nenávidel, ma opäť povláčilo po hrozných hriechoch. Úprimne sa priznám, že sa aj hanbím konkretizovať všetky hriešne skutky, ktoré som v údolí hriechu, ako niekoľkoročný kresťan, popáchal a ako hlboko ma povláčila žiadostivosť. Poviem vám len, že na akýkoľvek hriech si spomeniete, bol som v ňom. Či už reálnym skutkom, alebo tak na pokraji vykonania toho, že v srdci som to vlastne už urobil, iba odvahu dokonať to v skutku som nenašiel. Čiže k tomu zbabelosť navyše.
Modlárstvo, klamstvo, chvastanie, krádež, vražda, smilstvo, cudzoložstvo, homosexualita, lakomstvo, ohovárka, intrigy, opilstvo, fajčenie,............. ako kresťan som napáchal najhoršie hriechy svojho života.

Do toho všetkého, niet divu, sa rozpadlo moje manželstvo. Boh mi zobral silu k svätosti, spoločenstvo súrodencov a napriek tomu, že som sa rozhodol žiť pre rodinu, keď som sa rozhodoval medzi životom a smrťou, vzal mi aj manželstvo. Alebo práve preto?
Náš vzťah sa úplne obrátil na prach, všetka láska zosmradla v nenávisť. Iba kdesi v kúte srdca, niekde tam úplne vzadu, hlodal jeden malinkatý chrobák, úplne titerný mravec, ktorý však kričal z plných pľúc, hoci ho nikto nepočul. Ani ja nie, hoci dnes, po rokoch, viem, že tam bol a mohol by som presne ukázať momenty, keď som ho tam vo vnútri cítil.
Ten hlas vo mne, to bol Duch Svätý. Jemný, nevtieravý, ale naliehavý hlas, ktorý nikdy nespustil zo svojej milosti ani kúsok, a zároveň nezľavil nič zo svojej svätosti. Zarmútený, ubolený, utrápený plakal so mnou, bolelo Ho všetko moje trápenie. A ja som to nevedel.

NIE! Vlastne... VEDEL! Vedel som to!
Vždy, keď som vylieval potoky sĺz, tiekli z môjho vnútra úplne ako z prameňa, sám som tak nevedel plakať. A vždy v tých chvíľach ma objímal, cítil som sa ako zabalený v teplej deke. ÁNO, BOL SO MNOU!
Vedel som, že je so mnou, ale vôbec som si to neuvedomoval! Ja som bol úplne tak zaslepený vlastnou bolesťou, že som ani len nepomyslel na Neho, že je stále so mnou. Hovorím to preto, aby si vedel, že je s Tebou, nech prežívaš čokoľvek. Mne to nemal kto povedať.

Pohľad na svet stmavol, uši ohluchli, myseľ otupela, srdce na franforce. Cítil som sa strašne sám. Ešte stále som chodil po nociach piť ako bezdomovec. Nemám nad sebou absolútne žiadnu kontrolu. Všetko so mnou máva bez toho, aby som dal súhlas. Alebo som dal?
Nepáči sa mi to náhodou? Už vôbec som nevedel, čo chcem a čo nie.

Rozhodol som sa odísť. Všetko opustiť. Tu som skončil, zlyhal na celej čiare.
Navždy. Od rodiny, od známych, od pokušení, od kresťanov, od práce... proste nový život. Nedostal som už náhodou niečo také? Je zvláštne ako vlastne vždy túžime po veciach, ktoré má pre nás pripravené Boh, akurát nám vadí akým spôsobom nám to servíruje On a do akej hĺbky tými Jeho darmi chce ísť. Ako nám je to len nepríjemné. Častokrát, fakt často. Oj, asi veľa kresťanov si teraz myslí, že takí nie sú ;)

Nechcem sa zbytočne opakovať... v tých článkov, na ktoré som dal link v 3. časti, rozpisujem ako ma Boh z toho vytrhol a ako nám úplne nadprirodzeným spôsobom obnovil manželstvo a hlavne – ako nám dal nové zamilovanie sa do seba.
A v článku Sloboda od utrpenia je ďalší kúsok toho, ako pokračovalo moje uzdravovanie Pánom potom, čo ma vytiahol z údolia smrti.

Chcel by som sa teraz skôr upriamiť na to, prečo to celé začalo, prečo som išiel až tak hlboko a čo mi tým Boh vlastne všetko ukázal. Napísal som, že som spoznával hlbiny bludov, ktorým som veril.
Veriť v lož znamená neveriť v Ježiša. Veriť v lož je hriech. Najhoršie na tom však bolo to, že tie lži som prijal v kresťanstve. Kresťanské lži.
Lenže ja som celú dobu nevedel, že verím nejakej lži. Moje, vlastne naše, lebo v tej istej chvíli to prežila aj manželka, takže naše prvé zjavenie o tom, že bola v našom živote nejaká lož, prišlo v tom momente na posteli, keď som držal knihu Divoký v srdci, zalistoval v nej a priznal sa manželke s plánom opustiť ich, tam, kde Pán Ježiš obrátil naše srdcia k sebe navzájom a daroval nám novú lásku.

Tam, v tej chvíli sme uvideli niečo pre nás v ten okamih takmer neuveriteľné: Verili sme lži! Boh je s nami! Nikdy nás neopustil. Nikdy sme neprestali byť Jeho telom, Jeho údmi, aj keď nás spoločenstvo vypudilo. To, že sme zlyhali v cirkvi, alebo zlyhala cirkev, nás nepripravilo o Božiu priazeň.
Ako sme len mohli veriť, že Boh sa nás vzdal? Že odmietnutím od zboru sme boli automaticky odmietnutí Bohom?

A vtedy sme to pochopili: Lebo nás to tak učili!!!
Keď niekto odíde ako neposlušný, ako ten, kto je v hriechu, ako ten, čo je vo vzbure, ako ten, koho cirkev vylúčila, a podobne; ten odišiel aj od Boha, pretože ako môže nemať problém s Bohom, ktorého nevidí, ak má problém s bratom, ktorého vidí.
(lenže toto o ľuďoch vyhlasujú častokrát len iní, rovnako hriešni ľudia, a nie Boh)
Alebo: kto sa nepodriaďuje autoritám, ktoré ustanovil Boh, nepodriaďuje sa Bohu.
(opäť:hovorí sa síce o nie absolútnej poslušnosti, v praxi sa však vyžaduje absolútna - jednota názoru)
A kopec kopec podobných doktrín.

Viete, fakt nemám nikomu za zlé, čo nás kto v úprimnosti vyučoval. Ale úprimnosť naozaj nestačí. Je treba hlavne Ducha Božieho. A teraz nehovorím o Jeho pravde, hovorím o Jeho srdci.

Pravda bez lásky je nebezpečný meč v rukách šialenca a láska bez pravdy je jed v rukách dieťaťa.

Pán nám odkrýval ďalšie a ďalšie lži, ktorým sme verili – verili sme, že je možné stratiť spasenie.
Človek, ktorý verí, že spasenie je možné stratiť, nemá šancu mať naozaj hlboký pokoj v srdci, vždy sa bude do nemoty snažiť o svätý život z vlastných síl. A bude zlyhávať.
Aj tomu nás učili. Jedným dychom vyslovili doktrínu o istote spasenia a vzápätí vyučovali o tom, že je možné ho stratiť.

Ďalšie lži boli spojené s tým ako žiť kresťanský život. Učili nás za všetko sa modliť, pomaly nie za to, akej farby ponožky si obliecť, kam ísť na dovolenku a podobne. Toto nás zotročilo tak nesmiernym spôsobom, že slobode v Duchu Svätom sme nerozumeli ani omylom.
Učili nás biblickým princípom, čo je správnejšie treba nazvať: zákonu, než kráčaniu v moci Ducha.

Konaj tak, ako by konal Ježiš. Blud.
To je veta, ktorú keď kresťan prijme do života, automaticky si vytvorí systém pravidiel ako žiť. A potom už vôbec nepotrebuje vedenie Ducha Svätého. Pán Ježiš vo svojej pozemskej službe konal vždy na popud Ducha, nie proti Písmu, ale často nad to, čo bolo v Písme zachytené. Nikde z Písma nevyčítal, že jedného hluchého treba uzdraviť vyhnaním démona a druhého strčením prstov do uší a dotykom jazyku o jazyk. Nikde v Písme nie je predloha, že by mal napľuť na zem a potrieť tým blatom slepému oči a poslať ho umyť sa v jazere Siloe. Malomocného prostým dotykom, keď zákon zakazoval dotknúť sa malomocného.

Kázal piť svoju krv a jesť telo, pričom Písmo hlásalo zákaz kanibalizmu. Prečo to robil? Prečo mnohé z toho, čo urobil, pripadalo tým, ktorí poznali Písmo ako konanie proti Písmu? Pretože sa nechal viesť Duchom Písma, a nie literou.

Mnohé zbory majú perfektne prepracované učenie, ale keď sa naň pozornejšie zahľadíte, vytvorili si systém, zákon. A čo je proti tomu ich vytvorenému zákonu, nedokážu prijať.
Nepočúvajte len ich slová, ktoré hovoria, tie sú mnohé úžasné a správne, pozrite sa ale na to, ako tie slová praktizujú v reálnom živote. Je v tom sloboda? Je v tom milosť?
A ak sloboda, je v tom sloboda aj odmietnuť? A ak milosť, je v tom milosť aj pre hriešnikov, ktorí nevládzu stáť?

Mnohé a mnohé veci som si uvedomil, až keď som začal písať tento blog. Tie lži, ktorými je presiaknuté kresťanstvo, lži, ktorými sú zotročené mnohé a mnohé zbory, sú tak nenápadné, a tak ľstivé, no idú veľmi hlboko do sŕdc tých, ktorí ich prijímajú.
Keď si uvedomíte, že satan pokúšal Pána Ježiša citovaním Písma, tak sa tá realita ukazuje oveľa hroznejšia, než na prvý pohľad vyzerá. Prečo asi cirkev nemá moc Božiu vo svojom strede?

Neobviňujem nikoho, každý nech skúma sám pred Pánom, čomu verí, a nech je ochotný, aby Boh jeho vieru preskúšal údolím smrti.

Dnes viem, prečo som ním musel prejsť ja.
Bol to Boh, kto ma doň voviedol skrze to, že odňal načas nado mnou istú ochranu a vydal ma žiadostiam môjho srdca a bludom mojej viery.
Prvý dôvod boli lži, ktorým som veril a Boh chcel, aby som uveril pravde a žiarlivo túžil mať so mnou priamy intímny vzťah a nie iba prostredníctvom ľudí, na čo som sa predtým spoliehal;
a druhý dôvod boli skryté žiadosti, ktoré driemali v mojom srdci a On ich musel vyplaviť, aby som ich znenávidel. Potreboval som uvidieť, aký skazený naozaj som, aby som sa už nikdy nespoliehal na nič iné ako na Božiu milosť v Kristovi Ježišovi.

Jemu Jedinému nech je chvála a sláva naveky!