-          „Pán primár je na sále, už som Vám to povedala, ešte neskončil. Išiel zavádzať elektródu, je to veľmi vážna operácia, bude tam dlho. Sanitku Vám môžem objednať, až keď to schváli pán primár a to nebude skôr ako poobede, takže ak nemôže pre Vás prísť niekto z príbuzných, musíte počkať až dozajtra.“

-          „Tá elektróda, to je určite pace maker pre poruchy rytmu, 20 minútová záležitosť.“ Robím sa dôležitá, nech vidí, že mám vo veciach jasno.  

 

Neskutočné. Mám tu čakať dozajtra. V takomto stave. Tak sa aspoň dožadujem interného vyšetrenia. Nemyslím si, že som nejaký simulant, prežila som toho dosť za celý svoj život, ale teraz mám naozaj dojem, že to nie je len obyčajná nádcha a nechcem aby mi to chytilo priedušky alebo pľúca či niečo iné. Pri mojej infekcii to môže skončiť všelijako. Ale o internom vyšetrení môže zas rozhodnúť len pán primár a nikto iný.

 

Dosť nechápem. Kedy im tu nejaký pacient začal umierať tak čo? Čakajú na pána primára? Alebo vtedy by už zrazu bola iná situácia a už by mohli zasiahnuť?

 

Už sme zas na izbe tri. Prišla nejaká stará pani. Neviem čo jej je, ale vyzerá dosť bezprízorne. Neviem či je to už staroba, alebo choroba. Ročník 1934. Prepočítavam to a vychádza mi to na 77 rokov. Môže byť. Nevie sa o seba skoro vôbec postarať. Ja by som nechcela žiť tak dlho, ak by som sa nevedela o seba postarať a mala by som žiť niekde v domove dôchodcov.

 

-          „Emma, čo máš na obed?“ Pýta sa Vlaďa hneď ako nám sanitár Joži rozdal tácky s obedom.

-          „Predpokladám, že to isté, čo ty. Pokúsim sa to identifikovať. Asi by to mala byť kôprová omáčka, mäso a zemiaky.“

-          „Asi áno, ale chutí to nejako čudne.“

-          „Máš pravdu, zas sa to nedá jesť.“

-          „A nejako to aj smrdí, ktovie ako to varili a v čom to varili.“

-          „Ja našťastie nič necítim, mám nádchu.“ Aspoň na niečo je tá nádcha dobrá.

-          „Ale to by si mala cítiť, fakt to tu strašne smrdí.“

-          „Si si istá, že je to ten obed a nie dačo iné?“ snažím sa čuchať okolo seba a tuším niečo aj cítim. „Vlada, to nebude ten obed, to je určite niečo iné.“

-          „Určite. Čo teraz urobíme?“

-          „Idem pre Jožiho.“    

 

Hľadám Jožiho a rozmýšľam, ako mu slušne poviem, že babka sa posrala a že to smrdí a to mám nádchu.

-          „Joži, prosím ťa, môžeš ísť k nám na izbu?“

-          „Stalo sa niečo?“

-          „No, áno. Myslíme si, že áno. Veď sa poď pozrieť.“

 

Joži s nami súhlasí, že babka sa posrala a ide ju prebaliť. Zrazu sa ku mne doplazil taký strašný závan smradu, až ma normálne naplo a skoro som tam tyčku hodila  rovno do toho nezjedeného obeda. Musím ísť von. Beriem si mikinu a idem si sadnúť na chodbu, než Joži prebalí babku. Ešteže mám nádchu. Neviem, ako to môže Vlaďa vydržať v tom smrade. Ak by som nemala nádchu, tak sa vážne potyčkujem.

 

-          „Emma, môžeš ísť na izbu.“

-          „Oki, ďakujem Joži.“

 

Perfektné. Okná dokorán. Prievan. A vraj môžem ísť na izbu. No nemôžem, stále je tam strašný vzduch a pri pohľade na obed ma znovu naplo. Takže opäť odchádzam si sadnúť na chodbu. Aj na chodbe je strašná zima a aj tu prefukuje, ale nie je tu až taký hrozný prievan ako na izbe. A tak sedím na chodbe, ledva dýcham, kašlem, utieram si sopel a je mi zima.

 

-          „Prečo tu sedíte v takejto zime?“ prejaví svoju účasť jedna zo sestier. „Choďte na izbu, ľahnite si a zakryte sa, veď vyzeráte hrozne.

-          „Na izbe je ešte väčšia zima ako tu, musíme vyvetrať všetok smrad.“

-          „Aký smrad?“ pýta sa úplne nechápavo zdravotná sestra.

-          „Babka sa posrala.“