Veľmi správne napísali v ktorýchsi novinách, že keď zomrel český herec Vlastimil Brodský, spomínalo sa to masovo v slovenskej tlači, ale keď zomrel skoro v tom istom čase slovenský herec Gustáv Valach, v slovenskej tlači bolo ticho a v českej "jakbysmet". Kajám sa. Lebo aj ja som napísal o Brodskom a o Valachovi som mal napísať tiež, aj keď ma o to nik nepožiadal. Gustáv Valach bol podľa mňa, jeden z najväčších slovenských hercov. Filmový, televízny, rozhlasový a predovšetkým divadelný. Podľa čoho by sme ho spoznali aj potme. Podľa farby hlasu a skvostnej dikcie. Jeho generácia, tá silná druhá vlna slovenského herectva, si dala záležať práve na týchto znakoch svojej profesie. Hlas zvučný, sonórny, magický. Technika. Na jeden nádych dokázať povedať záľahu slov. V tom bol práve Valach majstrom. Ani slovo nespadlo pod stôl, ako sa vraví. Moje najsilnejšie zážitky z jeho hrania sú zo začiatku päťdesiatych rokov, keď som ešte chodil do divadla ako divák. Po čase som tam začal chodiť vchodom pre zamestnancov. Bol som očarený divadlom a herectvom Gustáva Valacha. Sálala z neho obrovská sila. Bol z tých uhrančivých hercov, z ktorých už nespustíte oči, keď vyjdú na scénu. A to hral väčšinou starcov. Alebo aspoň o hodne starších, ako bol sám. Druhá vlna slovenského herectva sa vyznačovala okrem iného tým, že tridsaťroční mládenci hrali na javisku starcov. Zachar, Króner, Záborský, Zvarík, Pántik aj Gustáv Valach. Príčina bola jednoduchá. Nebolo starých hercov. A tak pomohla stará osvedčená tradícia ochotníckeho divadla - mladí hrali starých. Nalepili si fúzy, navliekli šedivé parochne, zobrali do ruky bakuľu a prihovárali sa nám "stareckým hlasom chrapľavým". Neviem, aké by sme mali pocity, keby sme sa na to dívali dnes v epoche tzv. autenticity. Ale vtedy to bolo veľmi pôsobivé a mnohí hrali starcov naozaj skvostne. Valach patril medzi nich. Videl som ho v Mostoch na východ, v Svätej Barbore a z týchto zabudnuteľných predstavení si pamätám práve jeho nezabudnuteľný výkon. Pravdaže, nehral len takéto postavy na rozhraní imitovania a tvorby, ale o tom nech napíše niekto povolanejší. Ja pridám radšej osobnú spomienku.
        Gustáv Valach údajne nebol veľmi obľúbený medzi kolegami pre svoju neskrotnú (áno, to je pekné slovo) povahu. Bol neústupný. Koncom päťdesiatych rokov musel preto odísť z divadla. Vtedy sa vravelo, že do výroby. Bol za komunistickej éry politicky jednoznačne nespoľahlivý. Skrátka, reakcionár. Možno aj preto sa občas ocitol u nás doma, lebo reakcionárov to k sebe ťahalo. Mal som asi šestnásť rokov, debatovalo sa o politike, o režime, a ja som využil príležitosť a s neohrabanou iróniou som podotkol, že svet, v ktorom žijeme, je predsa diktatúra proletariátu. Gustáv Valach, na to nezabudnem, sa mefistovsky uškrnul a opýtal sa ma: "Diktatúra koho čoho, alebo komu čomu?" Od tej chvíle mi bolo jasné, že komunisti diktujú nielen nám reakcionárom, ale aj proletariátu. Bol to výstižný bonmot. Povedal mi o komunizme viac ako knižka Rudé plameny nad Europou, kritika marxizmu z pohľadu katolíckej cirkvi. Ale napriek tomu dokázal Valach vniesť aj do režimistických hier a filmov ľudský pohľad. A možno práve preto. To je už jedno.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
-------------------------------------------------------------------