Svitol nám ďalší, podľa teploty a svietiaceho slnka, krásny deň. Síce sa mi nechcelo moc vstávať, ale tak nakoniec som sa premohla.. Ja a ranné vstávanie, to veľmi nejde do kopy.
Skultúrnili sme sa, a potom poď ho na raňajky. Tento krát sa tam mihla aj nejaká tá zelenina, teda vlastne to bolo ovocie – červený a žltý melón. Musím povedať, že bez ochutnávky žltého by som kľudne bola.
Po návrate na izbu sme sa unanimisticky dohodli na doobedňajšom odpočinku.. Mám taký pocit, že som aj zaspala.. Predsa len.. Vonku 40°C a v izbe príjemne chladno (veď klimatizácia pracovala na plné obrátky). Okolo jednej po obede, sme sa začali chystať na ďalší výlet do mesta masiek. Rodičia totižto dali dva návrhy: buď sa pôjde znovu do Benátok, alebo ostaneme leňošiť pri bazéne. Hlasovanie skončilo traja proti jednej – mojej sestre. Včera sme totiž kopu vecí nestihli obzrieť, tak aby sme o to náhodou neostali ukrátení.
Po príchode na autobusové nástupište v Benátkach sme sa pobrali spolu s hordou turistov, tou istou trasou ako prvý deň. S jednou výnimkou – nešli sme na kotvište taxíkov, ale prešli sme mostom na druhý breh, preskúmať situáciu.
Tam na nás čakalo prekvapenie. Na schodoch vedúcich z mostu sme totiž míňali skupinku ďalších turistov. Ako nebolo by to nič zvláštne, keby najmladší zo skupiny neskríkol so silným východniarskym prízvukom: „Joj, len aby sme vedeli nájsť cestu späť.“ V tom momente sme sa začali smiať. Ja som mu pomedzi smiech stihla aj odpovedať: „Neboj sa, všetky cesty vedú do Ríma.“
Potom ako sme opustili „mierne“ šokovaných Slovákov sa predierame davom a ďalšími mostmi až k hlavnému kotvisku miestnej MHD. Mama aj s príručkou v ruke vyberá trasu a hlavne typ lístku. A nie je to také jednoduché – sú tam lístky na 1h, 12h,24h... Kúpili sme si nakoniec ten 12-hodinový, vyšlo to lacnejšie, pretože ten stál nejakých 13 eur a hodinový 6 euro.
O pol štvrtej sme nastúpili na loď. Vybrali sme si trasu cez Grand Canale smerom k ostrovu Lido. Už počas cesty sme prišli na to, že s tým dlhším lístkom to bol dobrý nápad, pretože náš lodný autobus stál každých pár metrov a kým zakotvil, ľudia nastúpili, vystúpili a následne sa zas pohol, tak to celkom trvalo..
Zastávka miestnej MHD (alebo teda ACTV, aby som bola presná)
Počas plavby po Veľkom kanály a obdivovali miestnu architektúru. Samozrejme, že fotoaparát som so sebou nebrala len tak a všetko poctivo cvakala, na jednej i druhej strane. Zatiaľ nás mamka s bedekrom v rukách upozorňovala na niektoré zaujímavosti. Sedeli sme pekne na konci lode, takže sme mali perfektný výhľad a navyše tam bol príjemnejší vzduch ako keby sme sa mali pariť vnútri.
Jeden z palácov lemujúcich Grand Canale
Ca´Pesaro. Palác postavený v benátskom barokovom štýle. Nachádza sa tu jedna z najvýznamnejších európskych zbierok orientálneho umenia, japonských látok, odevov, artefaktov. Taktiež sú tu vystavené diela talianskych maliarov z konca 19. storočia.
Ca´D´Oro. Jedna z najkrajších stavieb v Benátkach. Palác je postavený v neskorom gotickom štýle s typickými lomenými oblúkmi a orientálnymi prvkami. Majiteľ paláca ho v roku 1915 daroval mestu Benátky spolu so zbierkou umenia.
Postupne sme sa dostávali do polovice Veľkého kanálu a pred nami sa začalo črtať Ponte de Rialto. Ja, s mojím odhadom, som na začiatku pochybovala, že to tá loď podpláva, ale tak podarilo sa.
Hrúbka Ponte de Rialta
Zaujímavé na stavbách, ktoré lemujú Veľký kanál je ich zdobenosť. Spredu je všetko tip-top a mohlo by sa zdať, že Benátky sú skutočne bohaté mesto. Keď náhodou zhliadneme nejaký menší kanál, ktorý ústi do Veľkého, tak Vás to rýchlo presvedčí o opaku – domy sú natreté len z časti, ktorú vidieť z kanála, zvyšok je starý a ošarpaný. V jednej zo zákrut na Veľkom kanály môžeme obdivovať dom, v ktorom bol pri svojej návšteve Benátok ubytovaný aj slávny anglický spisovateľ, Lord Byron.
Dom, v ktorom bol ubytovaný Lord Byron
Presúvame sa do poslednej tretiny Veľkého kanála. Túto časť sme absolvovali už raz včera, ale to bol len taký rýchly prechod. Preto sme si niektoré skvosty mohli vychutnať ešte raz.
Po ceste sme obiehali pár stavebných člnov. Bolo to celkom zaujímavé sledovať murárov ako stoja na lodi a obkladajú dom pri ktorom kotvia, alebo takého robotníka, ako si to šinie kanálom aj s člnom plno naloženým odpadom zo stavby. Totižto všetko, čo sa do Benátok privezie, sa musí aj odviezť – na tomto princípe tam fungujú smetiari, stavbári, a vlastne všetci, čo tam žijú.
Na Benátkach sa mi páči aj to, že miestny obyvatelia nemajú problémy s parkovaním, pred každým domom totižto stoja nabyté kôly, kde si jednoducho priviažu čln.
Jedna zo záhrad nachádzajúcich sa pri Veľkom kanále
Palazzo Barbarigo
Collezione Peggy Guggenheim. Nachádza sa tu jedna z najvýznamnejších zbierok malieb od Dalího, Picassa, Caldera, Miróa, a ďalších, ktoré zozbierala Peggy Guggenheimová. Palác sa inak nazýva aj Palazzo dei Leoni, podľa levov umiestnených na nádvorí.
Vyplávame z Veľkého kanálu a blížime sa k námestiu San Marco, nad ktorým sa vo veľkom počte vznášajú holuby. Tieto vtáky sú v Benátkach veľkým problémom. Ako som písala už minule, kamkoľvek sa človek na San Marcu pohne tam sú tisíce holubov. A veru, nie je to dvakrát prijemné, keď sa na Vás vrhne taká početná skupina, týchto okrídlených tvorov (kam sa hrabe Hitchok a jeho Vtáky??). Benátčania sa snažia tento problém riešiť tzv. antikoncepciou pre holuby, na ktorú všetci každoročne povinne prispievajú, aby sa nemohli ďalej rozmnožovať. San Marco sme však už detailne preskúmali včera, takže pokračujem ďalej smerom na pláž na ostrove Lido. A popri tom míňame verejné záhrady, alebo inak zelené pľúca Benátok. Park dal v Benátkach vybudovať Napoleón. Momentálne je park akýmsi centrom umelcov, ktorý tu prezentujú a vytvárajú svoje diela.
Verejné, Napoleonove záhrady
Opúšťame ostrov Benátky a mierime na Lido. Pôvodne sme tam chceli ísť niekde na neskorý obed, predsa len, čas už dosť pokročil. No, nakoniec sme si obzreli ostrov z lode a plavili sa späť do Benátok. Vystúpili sme na zastávke „Arsenale“. Chvíľu sme išli po nábreží a kochali sa pohľadom na obrovskú výletnú loď, ktorá práve priplávala a spúšťala kotvy. Neskôr sme na každom kroku stretávali členov posádky vymódených ako zo seriálu Loď lásky.
Vzhľadom na neúnosné teplo sme sa jednohlasne rozhodli putovať uličkami, bolo tam trochu chladnejšie a kde tu tieň. Prešli sme okolo niekoľkých reštaurácií a pizzérií.. V jednej sme nakoniec aj ostali a dali si obed. Ja a sestra sme mali obyčajné špagety s bolonskou omáčkou a mäsom, mama mala lassagne (boli mimoriadne dobré) a oco si dal pekne krásne menu dňa, to obsahovalo predjedlo, hlavné jedlo, 2. hlavné jedlo a nakoniec dezert. To druhé hlavné jedlo nás, teda hlavne ženské osadenstvo mimoriadne oslovilo – boli to hranolky a sépiové krúžky. Mňam. Počas obeda sme mali aj kultúrny program. Asi sto krát okolo nás prebehol jeden Afričan s dlhými dredmi na hlave v krikľavozelenom tričku, ktorý sa asi hral na Troch pátračov, pretože jeho spoločníčka ho čakala na rohu.
Po dobrom obede sme sa spleťou uličiek vrátili na pobrežie. Zistili sme, že sme na skok od San Marca. Išli sme si teda obzrieť Most nárekov a jednu sochu, o ktorej v bedekri písali, že by tam mala byť.
Most nárekov. Prečo to meno? Spája Dóžov palác s vezením. Prevážali tadiaľto väzňov odsúdených na smrť, ktorí tak mali možnosť posledný krát uvidieť more.
Cestou k zastávke obchádzame sochu jedného Benátčana, ktorý štedro prispieval k rekonštrukcii budov na námestí San Marco. Jeho jedinou prosbou za túto dobročinnosť bolo mať sochu umiestnenú na námestí San Marco. Aj ju tam mal, potom však umrel a hodnostári ju presťahovali sem, kúsok od San Marca.
Socha bohatého Benátčana
Znovu nasadáme na loď a pokračujeme v okružnej plavbe. Cestou nás míňa veľká drevená pirátska loď.
Dostávame sa na tvz. odvrátenú stranu ostrova. Väčšina ľudí ju nepozná, pretože sa hrnú len na San Marco a preplaviť sa cez Grand kanál na gondole a dať si niekde pri vode lassagne. Keď sme to videli, mysleli sme si, že je to celkom iné miesto. Táto časť sa totiž výrazne líši od hlavných pútačov cestovného ruchu. Domy tu nie sú také vyčačkané. Je to vlastne taká priemyselná zóna Benátok. Nachádzajú sa tu napríklad továrne na výrobu povestného benátskeho skla.
Časť priemyselnej zóny na severnej strane Benátok
Taktiež sme mali možnosť zhliadnuť miestnu nemocnicu. Zranených tam, ako inak, vozia na lodiach, ktoré sú na to špeciálne prispôsobené. Iróniou však je, že z nemocnice je výhľad priamo na cintorín (tu ma napadá jedna pamätná filmová veta: „Ať víš, do čeho pujdeš.“).
Cintorín. Nachádza sa na samostatnom ostrove sv. Michala, spolu s kostolom sv. Michala. Celý ostrov je obohnaný vysokými hradbami, zrejme aby mŕtvych nikto nerušil. Mŕtvych na ostrov prevážajú opäť na lodiach. Nachádza sa tu aj zastávka pre miestu hromadnú dopravu. Na pol ceste k cintorínu je postavená železná socha, ktorá stojí na člne a v ruke má lampáš..
Cintorín na ostrove st. Michela
Starec s lampášom
Detail hlavného vchodu na cintorín
Oboplávali sme cintorín a viezli sa ďalej. Nachádzali sa tam ďalšie ostrovy. Naša loď však oboplávala len Muráno a vrátila sa späť okolo cintorína a ďalej pokračovala v plavbe smerom k autobusovému nástupišťu.
Maják na ostrove Muráno
Muráno
Na poslednom úseku našej plavby sa akurát začalo stmievať, preto sme mali nádherný výhľad na západ slnka. A samozrejme, aj na pristávajúce boingy, pretože letisko je len kúsok od Benátok.
Fotky už, žiaľ, nie sú, pretože plne nabitá batéria vo foťáku spravila svoju poslednú fotku už na Muráne.
Ako som spomínala z Benátok mám aj nejaké tie suveníry, veď ako by to bolo. Sestra si kúpila veľkú benátsku masku – teraz poctivo visí na stene. A ja? Ja som si zaobstarala už toľkokrát spomínanú tašku..
Maska
Na záver môžem povedať len jedno. Benátky sú prekrásne mesto a naozaj stoja za návštevu. Ak niekedy budete mať príležitosť obzrieť si ich na živo, neváhajte, a dajte sa zlákať ich krásou..
The End!
P.S.: Dúfam, že ste sa pri mojich opisoch priveľmi nenudili.. :)
P.S.2.: Teide, dúfam, že taška sa páči.. ;)
Komentáre
parada
TP :)
a dokonca to bolo u mňa na blogu pri jednom mojom článku o Benátkach.. ;)
ej bistu :)
Uf, to dalo prečítať si všetko :)
:D
2 Ivana
a som rada, že sa páčilo..
uff
2 believer
inak ja som si moc poznámky z cesty nerobila.. ale nejakým zázrakom mám pamäť na takéto detaily... (aj keď prednášky v škole sa medzi to nerátajú.. tie zabúdam veľmi rýchlo.. :D)
sic neskoro,ale predsa..
Je parádna,partnerke radšej neukazujem,ešte by ma v tomto nečase na nákup vyhnala.
Tak,teraz by som rád videl šatník :)
;)
mno.. momentálne som na intráku, takže to nie je nič moc.. ale možno časom budú aj odtiaľto fotečky.. ;)
p.s.: a nespravil by si to pre partnerku?? určite by si v jej očiach o dosť šplhol.. ;)
tak si teda počkám ;)
dakujem