vlastne, sa ocitneš niekde kde ani nie si. obklopuje ťa len nejasné nič bez ohraničenia, ktoré vlastne ani nie je. tam končí svet ega, tam je jeho posledné zastavenie. v ničote, ktorú smie zdielať samo zo sebou. zdielanie... ide skôr, o nemenné trpenie posunu času, ktorý trvá. večne.

je to hra, v ktorej sa topíme, keď sa vzdávame možnosti vyjsť zo seba. keď sa vzdávame možnosti trpieť chlad pri odlúčení od teplého lona. keď sa vzdávame možnosti vnímať rezanie svetla pri dopade na oko, nevidieť a počuť len v zahalených náznakoch. končíme tam kde začíname, vždy keď sme nesmelí stať sa odvážnymi. keď opúšťame silu byt silnými, pre pochabosť uveriť výpovediam o svetle. je to o ľahšej ceste. je to o istote a bezpečí nečinnosti v lone. je to o slabosti. ktorým sa oddávame, skôr ako zakúsime pot výstupu na vrchol... zbabelosť. pohodlnosť. nakoniec samota.

a ničota, ktorá ťa obklopuje ako tvoja jediná väzba.