Pred časom som celkom náhodou narazil na tohto autora, a jeho knihy ma proste dostali. Raz mi jeden kamarát vravel o jeho tvorbe a charakterizoval ju asi takto "Ten keby opisoval ošablený roh tak by to bolo na tri strany a ešte by ťa to aj zaujalo." No, a áno je to tak. Nemôžem inak iba mu dať za pravdu. Jeho knihy sa nesnažia byť pekné, povzbudzujúce, alebo s "happy endom" dokonca sa nesnažia mať ani pointu, no nakoniec ju vždy majú a je hlbšia ako sa zdá.

Zatiaľ som od neho prečítal dve knihy, a obe viacmenej na jeden šup. Nemohol som sa od nich odtrhnúť. Boli to Škvár a Faktótum. Dosť ma tie knihy dostali, doteraz som nikdy nič podobné nečítal a toto bola proste sila. Pred tým som zvykol čítavať skôr žáner fantasy (Terry Pratchet, J.R.R. Tolkien) alebo apokalyptické knižky od Jiřího Kulhánka. Všetko to boli knihy kde bol hlavný hrdina niekto, v kom bolo niečo dobré, aspoň sa to v tej postave dalo vidieť pri troche chcenia.
No pri Bukowského knižkách Vám také niečo nehrozí, hlavný hrdina nieje dobrák, nieje šľachetný, nepozerá na iných. Je to arogantný alkoholik, ktorého zaujíma iba to ako zoženie ďalšiu fľašu, prípadne kde zoženie ďalšiu šlapku, ktorú by mohol pretiahnuť. Nechce od čitateľa aby ste sympatizovali s hlavným hrdinom, ani aby ste schvaľovali jeho konanie, no po čase ho začnete chápať.
Najmä kniha Faktótum má v sebe veľa s Bukowského skutočného života. Hlavná postava Henry Chinaski, (konečne som zistil podľa čoho sa volá kapela Chinaski, a vďaka tomu aj lepšie pochopil niektoré z ich textov) je notorický alkoholik, ktorý si nevie a ani nechce nájsť nejakú trvalú prácu. Stále pije a to je väčšinou dôvod prečo ho z práce vyhodia, keď ho to niekde prestane baviť, proste sa vezme a ide ďalej niekam inam. Chinaski nemá žiadnu nádej, cieľ, ambície proste NIČ. Ani nad tým nepremýšľa, proste žije tak aby nejako prežil a mohol sa zase opiť. Na ničom mu nezáleží, teda okrem chlastu a sexu.
Jeho knihy boli pre mňa ako studená sprcha. Ja sa snažím veriť že je v ľuďoch niečo dobré a snažím sa ich rozdeľovať na dobŕych a zlých (väčšinou v každom niečo dobré nájdem keď veľmi chcem) Bukowski by ľudí rozdelil asi na zlých a ešte horších, potom by tam bola ešte skupina magorov ktorý sa nechajú využívať, ja by som bol asi v nej. Keď som sa predtým zamýšľal, ako sa dá žiť bez nejakého cieľa, presvedčenia alebo viery v niečo. Tak teraz to už viem, dá sa žiť zo dňa na deň, a jedinou istotou je že po vypití fľaše prestane byť tento svet až na toľko neznesiteľný. Mám trocha strach, že raz dopadnem ako Chinaski, keď sa zrútia všetky moje sny a ciele tak mi nezostane nič. A párkrát som sa prichytil, že som chcel chlastať len pre to, aby mi rýchlejšie ubehol čas, a aby som aspoň na chvíľu nemyslel na to aké je to neznesiteľné. Cinaski je tiež človek, ktorý vieru a sny už dávno stratil a nakoniec mu nezostalo nič.
Keď som si neskôr vyhľadal údaje o Bukowského živote, pochopil som prečo písal takéto knihy. Mal v živote proste smolu, už od malička keď sa mu najprv posmievali deti v škole pre jeho zvláštne meno. A neskôr dostal nejakú formu exzému ktorá mu trvalo poznačila tvár, čo viedlo k tomu, že v puberte na neho ženské moc nebrali. Ani sa mu nečudujem že vieru v ľudí úplne stratil, možno na tom niečo pravdy je, možno nemá zmysel sa snažiť byť na seba hrdý. Možno sú všetci ľudia svine a je to len ilúzia reality ktorú si okolo seba vytváram, no skúsim si tú ilúziu udržať ako najdlhšie to pôjde. Je zaujímavé konfrontovať moje názory s jeho a vidieť tam ten priepastný rozdiel.