Dnes ráno som sa zobudila do krásneho rána slnko svietilo na belasej oblohe a ja som rozmýšľala čo budem dnes robiť. Po chvílke ma napadlo že pojdem na kolieskové korčule potom do prírody a večer sa uvidí kam budu smerovať moje kroky . Tak som vyšla s postele plná plánov na tento prekrásny deň, vojdem do kuchyne a jediné čo som v tej chvíli zbadala boli slzy na tváry mojej matky . Potichu som sa jej spítala kde je otec ? Ona mi povedala , že mal autohavariu a je v nemocnici . Rýchlo som nasadla na MHD a išla som za ním. Bolo ráno a setrička sa mi snažila vysvetliť , že niesú návštevné hodiny a že otca aj tak neuvidím . Ja som jej v rýchlosti povedala že chodím na zdravotnú, že tu chodím do nemocnice na prax tak že mam prístup skoro všede kde aj ona . Nakoniec ma pustila a ja som videla niečo hrozné . Moj otec bol celý od krvy vyzeral ako mrtvy .Bežala som za doktorom aby mi povedal ako je na tom . On mi len ticho povedal že dnešný deň je asi jeho posledný . V tom zúfalstve som na nič iné nemyslela len na to ako sa to mohlo všetko stať prečo práve nám ved môj otec nás všetkých tak miloval a chránil prečo zrovna on musí odísť . Ked po pár hodinách zúfalstva čo som sama bola v nemocnici došla moja matka videla som v jej očiach hroznú samotu .Ona sama si nedokázala predstavit život bez otca .Tak hrozne sa toho bála . Mi dve sme spolu nikdy nevychádzali . Ja som bola tatičkove oblúbené dievčatko a mamu som brala len ako druhú osobu v mojom živote a teraz sa to ma všetko zmeniť ta osoba, ktorá bola vždy druhá ma byť odrazu prvá ale ako ? Ako to zvládneme ved sme si celí život pekného slova nepovedali . Aj tam v nemocnici kde umiera môj milovaný otec sme sa museli pohádať ani blížiaca sa smrť človeka nás nedokáže dať dohromady.Matka sa rozhodne že ide k otcovy miluje ho tak strašne moc že si to ani ona sama nedokaže predstaviť potom vojdem do izby ja . Pomalími krokmi sa blížim k jeho posteli ked vidím jeho tvár celú od krvy a ked vidim tvár mojej  matky plnú hroznej bolesti nedokážem sa ubrániť slzám . Plačem ale nie kôli tomu že umiera moj otec lebo viem že sa s ním raz stretnem v nebi . Plačem preto lebo musel odísť tak rýchlo plačem lebo nás tu nechal z mamou samé plačem ani neviem prečo ved život je niečo pominutelné netrvá to večne . Život je len film, v ktorom si každý zahrá svoju rolu ale prečo moj otec musel odísť v strede filmu prečo nedohral až do konca ? Milion otázok na ktoré je milion odpovedi ale ani jedna mi nevráti otca. Zahladím sa do jeho hnedých oči naposledy odchadza so slovami mám vás rád naposledy vydýchne a ja mám pocit, že sa mi zrútil svet . Po tichu s mamu odchádzeme z izby ešte sa obzriem čo ak ešte žije ale nie to nieje možné už zomrel rozlúčil sa ...Pomaly zavrem dvere na izbe tak isto práve zatváram kapitolu môjho života. Z matkou sa vrátime domov . Idem do svojej izby a na zemi vidím kolieskové korčule a vtedy si poviem načo v živote niečo plánovať do predu všetko si nás nájde aj to zlé aj to dobré stačí len čakať a nie plánovať. Ja som mala na ten deň iné plány a ako ten deň skončil išla som spať s pocitom že som stratila niekoho koho už nikdy neuvidím.