O pol piatej odchádza od priateľa. Vonku je jeseň. Rezervovala si zopár týždňov. Vietor zoslabol a vlhkosť klesla.. Lístia je na zemi toľko, že  sa mu v niektorých okamihoch topánky strácajú v tom množstve. Obloha je čistá a slnko, i keď so slabšími a kratšími lúčmi, dotýka sa jeho strnulej tváre. Jediné pohyby vykonávajú jeho viečka. Pohľad vysiela chladný signál.  Kráča pomaly, bez vnímania času. Bez vnímania priestoru. Nepozorovane ako had sa vkĺzajúci do mestskej záhrady. Ranná rosa ešte nezmizla. Vzduch je čerstvý, všade zeleň, no všetko toto je pre neho v tomto momente úplne bezpredmetné. Svet sa presunul do šedých odtieňov. Odtieňa, ktorý  sála z jeho cigarety. Sleduje ako sa ten dym rozplýva nevedno kam. Niekam, kde sa ďalej rozkladá a o chvíľu o ňom nik nevie. Iba moment. Stačí moment a je po všetkom. Latentnosť bytia. Skurvená vec. Skurvená skutočnosť. Preskakujúce obrázky z minulosti cez momenty do minulosti. Tušiť tak obrázky prichádzajúce aspoň s malým predstihom. Aspoň pár dní vopred! Krik do ticha. Chvejúce sa suché popraskané pery stískajúce filter dohárajúcej cigarety. Zmrštená tvár plná vzdoru. Vlhký kamenný pohľad na kamienky na chodníku. Hodí pohľad na hodinky. Ešte jednu si dá a poberie sa na letisko. Vie, že len potom mu bude ťažko. Teraz je ešte dobre. Ešte chvíľu, keď je sám, je dobre. Je to viac únosné. Kamienky škrtnú o seba navzájom a plameň pohlcuje tabak.

Je niečo po šiestej, keď sa kolesá dotkli letiskovej dráhy. Nedal vedieť kedy presne príde.  Nechcel, aby bol očakávaný. Je to tak lepšie. Skutočne...? Prechádza popri sedadlách, nazrie von oknom a zastaví sa. Pohľad uprie na oblohu. Dostal strach. Vedel, že nejaká situácia príde, keď sa vyľaká a nebude vedieť ísť ďalej. Sadá si na sedadlo, zhlboka sa nadýchne. Výdych. Pohľad nespúšťa hodnú chvíľu z oblohy. Aká krása. Koľko nádhery je len v tomto jednoduchom momente! Pri vnímaní takéhoto úkazu toľko radosti a krásy z prírodného úkazu. Aký je tento svet samo osebe úžasný. Čo je len človeku dopriate zažiť, prežiť, uskutočniť. Nie je čas ísť domov, nie je toho schopný. Zastaví sa u Felippeho. Potom pôjde domov.

Miestnosť je poloplná, taký mierny stred medzi preplneným a prázdnom zívajúcím podnikom. Prázdno tu ešte nemal. Aj na inventúru a rôzne inšpekcie vedel nájsť pre najvernejších nejakú dieru. Jeho stôl je prázdny. Veď vždy, keď tu nie je, je na stole papierik s rezerváciou. Felippe by ho nedal dole, ani keby sa neobjavil celý týždeň. Felippe je priateľ z detstva. Druhý brat. Jedna z mála osôb, ktoré majú v tomto prehnilom živote hodnotu. Felippe a on už čosi spolu prežili a neboli to všetko len príjemné chvíle. I teraz vyčítal na jeho tvári čosi neidentifikovateľné, ale jednoznačne negatívne. Lippi, ako ho prezývajú sa nepýta, ak ho iní neoslovia. Nevyzvedá, ale vie dať najavo záujem o vypočutie. Kým príde k baru, koňak ho už čaká. Dve sekundy a neostáva v pohári nič. Pozrie na Lippiho. Zahľadí sa mu do očí. Lippi pootvorí svoje prižmúrené oči a teraz jakživ nevie, čo si má myslieť. Vlastne je to  moment, keď jeden nevie čo robiť a druhý nevie, čo si má myslieť. Lippi sa obracia pre fľašu s koňakom. On sa zatiaľ dvíha a odbieha  na toaletu. Pocity z celého dňa vypúšťa tvárou dole k dnu záchodu.

V televízii končia správy, keď odkladá kľúče do skrinky. Počuť kroky z izby. Ukazuje sa ženská postava s očakávaním v očiach. Nevie, prečo vlastne odchádzal, ale niekedy ťažšie zvládala jeho odchody.

-         „(tiché)Ahoj.“ Ich pohľady sa stretli. Vedel a chystal sa na tento moment. Vedel, že sa musí prekonávať, že musí hrať rolu, ktorá mu nie je po vôli, ale inak to nejde. Ide, ale nedokáže jej to spraviť. Nejde to!

-         „Ahoj Charlotte.“ Podíde k nej a venuje jej bozk ako býva vždy zvykom, no tento a iné budú mať inú príchuť.

-         „Aká bola cesta?“, uprene na neho hľadiaca a tak ako ženy majú vo  zvyku, hladí mu pri tom košeľu, ktorú mu kúpila pred niekoľkými týždňami. Pery sa mu trochu roztriasli, ale aby to nezbadala, vytvoril úsmev a tým sa to stratilo. Stratilo, no pohľad prezradí veľa a ona i tak vycítila akési zaváhanie, či zdráhanie sa svojho manžela.

-         „Obchody idú ako majú, teda je všetko ako má byť.“ Uchopí  ju za ramená  pevne, no citlivo ju stisol.

-         „V poriadku, ak tak vravíš.“ Obaja vedeli, že sa tu naozaj vytvorilo čosi nezadefinované, no  rušivé, spôsobujúce záhadné ticho s veľkým otáznikom, hlavne na Charlottinej strane.

-         „Poď, pripravila som ti večeru“, dodala s ťaživým vzdychom a s klesnutým pohľadom.

Mesto pomaly kapitulovalo. Svetlo sa zrútilo samo do seba a ostala tu iba tma. Stovky svetelných objektov sú dôkazom, že život ešte má pulz, hoci pomalší. Počuť policajné majáky. Zlo sa znova rozľahlo do asfaltových korýt mesta. Niekde v tých malých úzkych uličkách prebieha znova boj o prežitie.

            Lampička na nočnom stolíku osvetľuje tmavú miestnosť ponorenú do ticha. Charlotte sa prehrabáva v našuchorených chlpoch jeho hrudi, na ktorej spočinula. Hladí ju a premýšľa. Premýšľa a prichádza na koľkých veciach už nezáleží. Na jeho podnikoch. Jeho tvorbe a názoroch, všetko sa vrháva kamsi, kde nechce, ale neovplyvní to. Nedokáže to ani on, ani človek, za ktorým sa vybral v tento deň. Cíti ako sa mu strácajú čísla a rad sa neustále kráti. Cíti to viac ako kedykoľvek predtým.

V tom sa Charlotte nadvihne a prenikne jeho pohľadom.

-         „Chcem ti niečo povedať, priam, žiada sa mi ti to povedať. Od momentu, keď si prišiel späť domov. Nech sa deje alebo udialo dnes  čokoľvek, chcem, aby si vedel, že ťa milujem a tak to aj ostane.“

V očiach sa jej objavili kryštáliky slaných sĺz a hlas sa jej zachvel. Sledoval ju uprene, trochu mimo a s dôvodom o to väčším, pretože nemal ani teraz odvahu sa priznať. Myslel si, že sa nazbiera po ceste domov, no už na letisku to vedel a ten pocit, že to dokáže, slabol každým krokom k domu.

-         „Keď som ťa spoznal, pochopil som, čo je skutočný cit, drahá. Pochopil a ucítil ten zvláštny...zvláš-t-t-ny  p-po-c-it. Stala si sa mojím zmyslom, preč-čo žiť- žiť naďalej a že existuje čosi ako láska, ktorú sme si mohli sami-mi zadefinovať“.

Premáha sa, no jednako to je  neúnosné. Ospravedlňuje sa a odchádza na toaletu. Po pätnástich minútach vojde Charlotte dovnútra, pretože nereaguje. Nájde ho čupieť  pri vani zroneného a v slzách. Nevie, kedy naposledy ho videla plakať a v takomto stave. Zdesene k nemu pribieha a objala ho.

-         „Čo ti je? Okamžite mi to prezraď, čo sa dnes stalo! Počuješ ma! Chcem ti pomôcť! Nechápeš to, že ma to ubíja spolu s tebou? Prezraď mi to!“

-         „ Ja - ja, ja  nemôžem! Jednoducho nemôžem!“

-         „ Musíš, počuješ ma? Takto to nemôže ísť ďalej, potrebujem to vedieť? Čo si  vykonal? Vykonali niečo tebe? Hovor!

Pozrel na ňu, posadil si ju pred seba, zahľadel sa do jej utrápenej tváre a odhodlal sa na to najťažšie, čo mal v živote spraviť.

            - „...umieram drahá“. Ešte dlho tam tak sedeli, plakali v objatí  a práve teraz pocítili skutočný chlad a tvár latentného bytia.