Neporadíš mi?

Je to dobrý nápad?

Neviem či môžem už otočiť prsteňom a želať si to.

 

Čo keď sa potom už nikdy nestretneme?

Ja viem, mohli sme sa. Keby som to nepokazila svojim hlúpym experimentom. O to viac ma mrzí, keď v budúcnosti – minulosti prechádzaš okolo mňa, míňaš ma s neprítomným pohľadom v očiach a ja si ešte stále pamätám výhľad z kamenného schodíka v Las Vegas... Možno sme tým prsteňom mali otočiť už vtedy tak naozaj. Zamlčala som ale jeho schopnosti pohľadom na koberec nad našimi hlavami. Prepáč...

 

Nedokážem to. Nie som Boh. Ale čo ak si celú myšlienku Boha človek len vysníval? Dokonca aj hranice, ktoré mu kladie sú ľudské. Popisuje ľudskými vlastnosťami, niečo čo ľudské nie je...

 

Tento talent je práve tým, čo som dostala do daru od Neho. Napriek tomu, že všetci sme možno len matematickou pravdepodobnosťou a ja anomália – chyba vo výpočte, nedokážem kvôli tomu slobodne dýchať. Schopnosť sa drží za ruku so zodpovednosťou, viem. Ibaže neviem, kde zostala moja zodpovednosť. Nestihla nastúpiť do rozbehnutého vlaku a namiesto s nemeckými dôchodcami v klimatizovanom kupé sedí na stanici a mrzne so žobrákmi...

 

Je mi to ľúto.

Dá sa to ešte zmeniť?