ZIMA PRE MŇA Po každom hojnom rozkvete prírody, nastáva útlm. Aj vyčerpaná príroda si musí raz za čas oddýchnuť, pospať si, aby nazbierala energiu, ktorou nás rok čo rok očarúva. My sa prikrývame páperovými perinami, avšak nekonečne krásnou mäkkou snehovou prikrývkou sa prikrýva len roztopašná príroda. Keď večer zavriem oči a chcem rýchlo zaspať, prenesiem sa medzi pomaly zaspávajúce stromčeky, ktoré hýbajúc sa vo vetre vydávajú prapodivné, ale upokojujúce zvuky. Ovisnuté konáre, pod ťarchou snehu, vŕzgajú v domnienke, že si do lesíka privedú nových priateľov. Zamrznutá riečka lemujúca lesík, pripomína bledé zrkadlo. A na opačnom konci lesíka vyčnieva drevená chalúpka, pocukrovaná krištáľovo čistým snehom. Kdesi v diaľke sa mi črtá zapadajúce slniečko. Spoza okienka pozoruje toto pestrofarebné divadlo, ryšavé červenolíce dievčatko. Usmieva sa na zajačiky, ktoré sa kde-tu vynoria spod snehu, zo svojho teplého domova a po chvíli znova zalezú späť. Naskytá sa mi pohľad, ktorý urobí na človeka veľký dojem. Ak je akokoľvek chladný, pomocou tejto predstavy roztaje. Po chvíli ma spánok premôže, a ja už len snívam svoj zimný sen.