U nás doma mi prischla pozícia kuchárky. Durdím sa, funím a trieskam utierkou do stola, že mne sa už nechce, že ja môžem o...ť takú robotu a čo z toho mám?!

Ale každý deň chytím lyžicu (ja som invenčná, varechy nepoužívam:) a miešam, kypí(m), ochucujem a ochutnávam... Popritom drhnem pracovnú plochu a riady. Sama neviem prečo, lebo inak som bordelárka:)

Tu priskočí brat, že to čo je? Ja na to, že neviem, uvidím, keď bude hotové a nech vypadne. Sestra mi kradne z hrncov, tak vždy, akože zlostne po nej zabrešem, aby aj ona dala pokoj...Ale nedá sa to, keď medzitým mi ďalší brat ubzikne aj s kusom dákej potravy.

Nič to! Idem sa odreagovať s mojími kamarátmi koreninami.Koľko ich dnes dostať! Také aj onakvé plus oné. Nekonečne veľa kombinácií. Lebo ja vyznávam vieru v kuchárske dochutenie. Suroviny vie do hrnca hodiť každý, potrebné množstvo a správny druh korenia iba umelec.

Teda sa zvŕtam pri tom našom predpotopnom sporáčiku s vlastným svetom. Taký autista - robí si, čo chce:) A stále netuším, čo to dnes spotvorím. Neviem stúpať do tej itej rieky. Koniec koncov, pri spôsobe varenia, čo dom dá, sa to ani nedá:)

Potom už len pokrikujem po dome, že poďte jesť a tie mrchy, že hneď, počkaj, neskôr... Ide ma poraziť. Ja už v živote nevarím a basta!

Ale keď dojde po polhodine brat s tým, že: ,,Ja milujem, ako varíš..." Krysa Kristína (to som ja:) sa tvári akože nič, ale v duši, srdci a, tuším, aj v hlave ju dačo strašne hreje a rozmýšľa, čo bude na večeru.