Komplikujeme si životy. Robíme zle ľuďom naokolo. Namiesto úsmevu sa otáčame so zdvihnutým prostredníkom. Pozdraviť nepozdravíme, len nahlas zanadávame. Pijeme, fajčíme, húlime, klameme, podvádzame, spíme, ani len prstom nepohneme. Rodičia plačú, keď odchádzame z domu. Sme mladí. Myslíme si, že nám patrí svet! Patrí nám? Môžeme vlastniť niečo, čo nikdy nebolo v skutočnosti naše? Pozri sa na to spätne. Čo si urobil a spýtaj sa: "Som naozaj na seba hrdý/á?" Už je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. A prečo to sem vlastne píšem? Pretože aj keď nás budú odsudzovať za to, čo sme urobili, budú tu ľudia, ktorí nás budú brať takých, akí sme teraz. Minulosť zapadla prachom. Máme za ušami. Všetci! Tak nedvíhaj na mňa prst a neukazuj na mňa, že som zlý človek. Nepoznáš ma. Nepoznáš iných. Pozri sa na seba. Dal ti niekto tú moc odsudzovať iných?