Pred blokom sme mali park. S preliezkami. Stále tam vidím betónový vláčik. Betónové rúry, ktoré ostali stavbárom tak voľajako naviac. Tak z nich urobili vláčik. Na jednu betónovú rúru pripevnili železnú trubku ako komín. A potom im ešte ostali  betónové panely. Z toho urobili  preliezky. Ideálne na naháňanie. Naháňadlo. Museli ste dobre balansovať. Také betónové bludisko. Občas ste spadli a to bolelo. Občas spadol ten čo akurát naháňal a to potešilo. A občas ste už netíhali. Na to bol určený jeden panel v roku. Tam ste dobehli. A vtedy ste to mohli urobiť. Pravú ruku ste si dali na hlavu a povedali ste: „tri korunky na hlave, moje meno nehraje“. A mal smolu. Ten čo vás naháňal. Boli ste v domčeku a on musel naháňať niekoho iného. Alebo ste sa pohádali. Že, také neplatí. Že akože teraz naháňate vy. Ale to neplatilo. To ste sa mohli uraziť a ísť domov. Tak také niečo by som teraz potreboval.

V práci mám niekedy z toho nervy. Doma mám občas nervy. A niekedy len jednoducho nestíham. Mením prácu. Dcéru mám v puberte a sťahujem sa. Na prácu som ja expert. O puberte už môžem písať román na pokračovanie a na sťahovanie som ja špecialista. Sťahujem sa tak voľajako trvalo. Zháňam sťahovacie auto aby som svojej pubescentke odsťahoval posteľ a skriňu a ležovisko a celý ten pekný nábytok, ktorý potom rýchlo zabordelí. Lebo je to bordelárka. Ale nestíham. To je môj základný problém.

Stále mi zvoní telefón: „poď si s ňou urobiť poriadok“ volá mi žena a myslí na dcéru. „Ako ti dáme služby?“ volajú mi z práce a chcú vedieť ako a kedy budem dovolenkovať. „Aké máte číslo účtu a kto je správca domu?“ volá mi realitná maklérka. „Už je ten byt voľný?“ volá mi nájomník, lebo už v rukách drží kufre a sťahoval by sa aj hneď. A ja nestíham. Je to úplne ako na tých betónových preliezkach. Balansujem na jednej nohe a čakám kedy spadnem.

Keď som ja bol chlapec tak vždy naháňal len jeden. Utekali sme piati a jeden naháňal. A keď niekoho chytil tak sme zase piati utekali a naháňal len ten chytený. Len raz za čas sme si vymysleli adrenalín. Že každý chytený chytal. Vtedy sa to menilo veľmi rýchlo. Zrazu jeden utekal a chytali ho piati. Vtedy sa už takmer nedalo dostať k tomu panelu na ktorom sa dalo oddýchnuť. Betónový labirint vás dostal do slepej uličky. Presne na to miesto, kde ste už nemali šancu. Teda mali ste len poslednú šancu. Museli ste preskočiť z jedného betónového panelu na druhý. Tá jediná šanca mala jednu takmer totálnu istotu. Skoro vždy tam človek spadol. Boľavo. Preskočiť sa to dalo, ale udržať balans bola druhá vec. A keď vás naháňali piati tak aj tak vás tam už jeden škodoradostne usmiaty kamarát čakal. To bola taká hra. Najhoršie čo sa stalo bolo, že ste ležali v prachu s rozbitou rukou a nad vami sa škerilo päť vašich kamarátov: „no, si chytený, lebo si spadol a to je to isté, teraz chytáš ty“. Tak voľajako sa teraz cítim.

Potrebujem ten panel na oddych. Akože mi zavoláte a ja poviem tú čarovnú vetu. Akože mi zavolá žena a sťahováci a realitkárka a nájomník a z práce a z domu a moja mama a ženina mama a kamaráti a kolegovia a ešte aj tí, čo si len v mobile pomýlili číslo. A ja si preložím mobil do ľavej ruky a pravú si dám na hlavu. Sadnem si na ten panelový domček a poviem: „tri korunky na hlave a moje meno nehraje“