NESMRTEĽNOSŤ DUŠE A VZKRIESENIE MŔTVYCH

I. Vymedzenie problému

 

Pred niekoľkými desaťročiami sa otvorila diskusia o tom, čo čaká človeka po smrti. Oscar Cullmann (Unsterblichket, str. 19) v nej spochybnil  ideu nesmrteľnosti duše. Od toho času by sa len málo ľudí odvážilo na otázku, čo bude po smrti, dať odpoveď kedysi takú samozrejmú, lebo názor, že idea nesmrteľnosti duše je nedorozumením, sa s veľkou rýchlosťou rozšírila do spoločenstva veriacich bez toho, aby ju nahradila nová konkrétna odpoveď. Priekopníkmi tohto nového názoru  boli evanjelickí teológovia Carl Stange (1870-1959) a Adolf Schlatter (1852-1938). S odkazom na Bibliu a na Luthera odmietli predstavu oddelenia tela a duše v smrti, ktorá sa v náuke o nesmrteľnosti duše chápe ako platónovský dualizmus. Biblické je iba učenie, že človek smrťou zaniká ako „telo a duša“  - lebo len tak zostane zachovaná sudcovská povaha smrti, o ktorej Biblia hovorí najjasnejšie. Z hľadiska kresťanstva sa totiž nedá hovoriť o nesmrteľnosti duše, ale len o zmŕtvychvstaní celého človeka. Musí sa zdôrazniť perspektíva dňa posledného súdu ako jediná kresťanská nádej. Ale aj Biblia pozná „dualistickú“ schému: nejde len o očakávanie dňa posledného súdu, ale aj o istý spôsob individuálnej nádeje na nebo. Takto to chápal aj Luther: „Kresťanská eschatológia“ – hovorí Luther – „nemusí teraz bojovať ... proti nesmrteľnosti ako takej. Pohoršenie, ktoré sme v poslednom čase týmto bojom vyvolali, nepatrí evanjeliu!“. Myšlienka, že hovoriť o duši je nebiblické, sa presadila až natoľko, že v r. 1970 sa z liturgie mŕtvych odstránil termín „anima“ a zmizol aj z pohrebného obradu.  Toto nové chápanie si rýchlo razilo cestu najmä preto, že sa tu spojila predstava o absolútnej nedeliteľnosti človeka označovaná ako biblická s modernou prírodovedeckou antropológiou, ktorá človeka poníma len v jeho tele a nechce nič počuť o oddeliteľnej duši. Iste, opustenie predstavy o nesmrteľnosti duše odstarňuje možný sporný bod medzi vierou a moderným myslením. Ale tento krok ešte nestačí pre záchranu biblie. Jednota človeka, dobre -  ale kto by si dokázal predstaviť na základe údajov dnešných prírodných vied vzkriesenie tela? Toto vzkriesenie by predpokladalo úplne nové poňatie materiálnosti, od základu zmenený kozmos, ktorý leží úplne mimo našich myšlienkových možností. Otázka – čo sa stane na konci časov – sa nedá prejsť mlčaním.  Lutherove slová o „spánku duše“ tu nič neriešia.  Keď teda neexistuje duša a keď teda nemá čo spať, vzniká problém, kto by vlastne mohol  byť vzkriesený. Ako sa uskutoční identita medzi človekom, ktorý bol a človekom, ktorý má byť nanovo stvorený z ničoho. Rozhorčené odmietanie takýchto otázok ako „filozofických“  tiež nijako neprispieva k zmysluplnému vyriešeniu záležitosti. Bez „hermeneutiky“, t.j. bez rozumného uvažovania nad slovami Biblie sa tu nič nedosiahne. Keď odhliadneme od radikálnych pokusov, ktoré chcú riešiť problém tak, že zakážu všetky „objektivizujúce“ výpovede a pripustia len „existenciálne“ výklady, môžeme povedať, že bol vykonaný pokus pokračovať dvoma spôsobmi. Novým chápaním pojmu času a novým pochopením telesnosti. Prvý myšlienkový okruh rieši problém očakávania poukázaním na to, že „koniec časov“ sám už neznamená čas, teda nejaký kalendárny deň v budúcnosti, ale „ne-čas“ ležiaci mimo všetkej časovosti, a teda v blízkosti každého času. Na túto predstavu ľahko nadväzuje myšlienka, že tiež smrť je vystúpením z času vedúcim do nečasovosti. Táto idea by jednozančne vyriešila ekumenickú diskusiu o nanebovzatí Panny Márie, pretože ono by bolo predobrazom ľudského osudu vôbec. V celku sa uplatnil názor: čas je formou telesného života. Smrť je prechod z času do večnosti, do jej jediného „dnes“. Problém „prechodného stavu“ medzi smrťou a vzkriesením je teda pseudoproblémom, lebo existuje len z našej perspektívy.  V skutočnosti je „koniec časov“ nečasový, kto umiera, vstupuje do prítomnosti dňa posledného súdu, vzkriesenia a druhého príchodu Pána. „Tak sa môže uskutočniť vzkriesenie v smrti, a nie až v deň posledného súdu.“ (Greshake: Auferstehung der Toten, str. 387). To znamená: čo vraví dogma o Márii, platí o každom človekovi; na základe nečasovosti, ktorá vládne mimo sveta smrti, je každé umieranie vstupom do nového neba a novej zeme, vstupom do parúzie a vzkriesenia.  Očakávanie „konca časov“ je teda očakávaním našej individuálnej smrti.  

 

II. Biblický pohľad

 

1. Vzkriesenie mŕtvych

 

Cestu starozákonnej viery k myšlienke vzkriesenia v rámci úvah týkajúcich sa teológie smrti môžeme hneď začať svedectvom z Nového zákona. Vzkriesenie mŕtvych bolo židovstvom v tejto prechodnej dobe akceptované len čiastočne. Najvýznamnejším textom v tejto súvislosti je správa o spore Ježiša a saducejov o otázke zmŕtvychvstania (Mk 12, 18-27).  Keďže saducejovia uznávali len Pentateuch, Ježiš musel dokázať svoje tvrdenie z Mojžišových kníh.  Odkazuje na sebamanifestáciu Boha v tŕňovom kríku: „Som Bohom Abraháma - Bohom Izáka – Bohom Jákoba“. To znamená, že ľudia, ktorých volal Boh, patria k pojmu Boh a nemôžeme ich teda vyhlásiť za mŕtvych, lebo Boha by sme urobili Bohom mŕtvych a tým by sme Boha Starého zákona postavili na hlavu. Boh je život a spolupatričnosť s ním tiež znamená život. Z Jánovej teológie uvedieme tiež dva texty: Ján 6 a Ján 11. Príbeh o Lazarovi, kap. 11, vrcholí vetou : „Ja som vzkriesenie a život.“ Evanjelista sa navrátil k úplnej jednoduchosti pohľadu z Mk. 12, 26, ktorý previedol teológiu dôsledne na kristológiu.  „Kto verí vo mňa, aj keby umrel, bude žiť“. (verš 25) – spojenie s Kristom je už teraz vzkriesením. Tam, kde je spoločenstvo s Kristom, tak boli prekročené hraniče smrti tu a teraz. Takto sa dá pochopiť eucharistická reč (kap. 6), v ktorej prijímanie Ježiša skrze telo a slovo  predstavuje nasýtenie chlebom nesmrteľnosti.  Všade, kde človek  vstupuje do Kristovho „ja“ už vstúpil do priestoru definitívneho života.  Môžeme povedať, že viera vo vzkriesenie je ústredným vyjadrením kristologického vyznania Boha.

  2. „Prechodný stav“ medzi smrťou a vzkriesením

 

Lutherova teória je dvojznačná. Prevažná šasť textov siaha k biblickému pomenovaniu smrti ako „spánku“ . Duša spí v Kristovom pokoji až do svojho vzkriesenia v posledný deň. Popri tom sú výpovede, napríklad, keď  Luther komentuje príbeh o Lazarovi, kde tvrdí, že rozlišovanie tela a duše, ktorým bol vysvetľovaný Lazarov život v Abrahámovom lone, je „hlúposť“. Podľa toho máme dojem, že Lutherovi išlo skôr o rozlišovanie tela a duše, ako o popretie života mŕtvych.

 

a)            Pohľad raného judaizmu

 

Etiópska kniha Henochova (asi r. 150 pred Kristom) vykresľuje v 22. kapitole miesto, kde prebývajú duchovia, resp. duše zomrelých. Predstava Šeolu, kedysi všeobecne priestoru existencie tieňov, je teraz včelenená a diferencovaná. Je tiež presnejšie priestorovo určená. Už neleží vo vnútri zeme, ale v ríši zapadajúceho slnka. Spravodliví a hriešnici sú teraz oddelení, bezbožníci čakajú na súd v temnote a spravodlivý sú zhromaždení okolo prameňa života. Delenie osudov je ešte dôslednejšie urobené v rabínskom židovstve:  od súdu, ktorý nasleduje bezprostredne po smrti, sa otvárajú dve cesty: do raja v záhrade Eden a do údolia Gehinnom, do miesta zatratenia. Tiež je zrejmá neporušená kontinuita medzi židovskými a ranokresťanskými predstavami: ako s myšlienkou raja (Lk. 23, 43), tak s predstavou o lone Abrahámovom (Lk 16, 19-29), alebo o čakaní duší pred Božím trónom (Zj. 6, 9) sa stretávame v Novozákonnom podaní.  Od Jozefa Flávia sa dozvedáme o esénoch, u ktorých sa našli Kumránske zvitky. Títo tiež verili v pominuteľnosť tela a v nesmrteľnosť duše. 

 

b)            Nový zákon

 

Príslušnosť novozákonnej viery k židovskému svetu je teda zjavná. Teraz už môžeme k príbehu o Lazarovi s istotou povedať, že prebývanie chudobného v  Abrahámovom lone a boháča v pekle nie sú vlastným náučným obsahom podobenstva, kde jedinou dôležitou pointou  je ponaučenie, že bohatstvo je nebezpečné. Je úplne zrejmé, že rozprávač tieto predstavy chápe ako jasné obrazy budúcnosti človeka v súlade s vierou vtedajšieho judaizmu.  To isté platí  o rozhovore Ukrižovaného s kajúcim lotrom.  Kristovo „so mnou“ nám naznačuje, že raj nie je miestom, kde Mesiáš prebýva s vyvolenými. Raj sa otvára v Ježišovi.   Z viacerých Pavlových listov je najzložitejším text 2 Kor. A 5, 1 –10. „Veď vieme, že keď sa tento stánok – náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rokou zhotovený, ale večný dom v nebi. Lebo v tomto vzdycháme a túžime obliecť si naň svoj  nebeský príbytok, aby sme, hoci aj vyzlečení, neostali nahí. Veď kým sme v tomto stánku, vzdycháme pod ťarchou, lebo sa nechceme vyzliecť, ale priodiať iným, aby život pohltil to, čo je smrteľné. A to nás takto uspôsobil Boh, ktorý nám dal závdavok Ducha.  Sme teda stále plní dôvery a vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialený od pána; lebo žijeme vo viere, a nie v nazeraní. Sme však plní dôvery a radšej sa chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána.  A preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo  domu. Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“. K tomu textu bolo už veľmi veľa výkladov, ale žiadny nie je úplne uspokojivý. Konštatujeme, že Pavol sa tu nevyjadruje o prechodnom staveani negatívned, ani pozitívne, ale dôrazne hlása kresťanskú spásnu nádej spočívajúcu v Pánovi, ktorý vstal z mŕtvych a je ústrednou v našom vlastnom vzkriesení  v protiklade k útrapám (najmä v kap. Č). Pavol nedáva najavo strach zo smrti, resp. smrti pred parúziou.  Hoci odmieta gnostickú predstavu, že by „nahota duše“  bola spásnym dobrom, ale strach z „prechodného stavu“ ako času nahoty v texte nie je.

Apoštol túži zomrieť a byť s Kristom (Flp. 1, 23).  K tomuto textu sa nám zdá príbuzný text 2 Kor. 5, 8. Keď žijeme s Kristom teraz a tu, automaticky prejdeme s ním aj do večnosti. Pre Pavla je žiť v tomto svete „Kristus“ a zomrieť „zisk“. Z tohto pramení naša kresťanská vnútorná otvorenosť voči smrti.

 

3. Dôsledky

 

a)      predstava smrteľného spánku v zmysle bezvedomého stavu medzi smrťou a koncom sveta je archaizmus, ktorý nemá oporu v Novom zákone (mŕtvi v Kristovi žijú)            

b)      táto základná istota je dokumentovaná obrazmi so židovstva nielen v časoch nového zákona, ale aj v celom období prvotnej Cirkvi

c)      úlohou kresťanského hlásania eschatologickej zvesti nie je odmietanie starožidovských obrazov, ale ich očisťovanie

d)      zároveň s tým ako obrazy konca časov nadobúdajú kristologický význam, stráca svoj význam časný prvok